Keďže som sa rozhodla, že príbeh o Cryfecte /Lipno 11.9.-12.09.2021/ momentálne ešte nezverejním, prinášam aspoň trošku atmosféry zo Salgótarjánu. Viem, možno to nebude nadväzovať, ale niečo mi vraví, aby som snáď ešte počkala. Sľubujem však, že budete mať možnosť si prečítať o ceste za Cryfectou a čo to vlastne samotná Cryfecta je. A teraz šup do Maďarska…

Po necelých dvoch týždňoch od konania Cryfecty na Lipne sme sa vybrali s Vladkom na ďalšie dobrodružstvo. A už v úvode mu patrí opäť raz moje ďakujem za to, že sa do Maďarska so mnou vybral. Od Lipna som nerobila vôbec nič. Teda myslím tým, že som vôbec nič necvičila, nebehala, snáď len sa naťahovala a jógovala. Ešte ani dodnes nemám pocit, že som oddýchnutá po týchto šialených víkendoch. Ale kde-tu sa už črtá nový druhý dych. Naspäť však k Salgótarjánu. Po Cryfecte som sa rozhodla vyskúšať všetky preteky aj v Salgótarjáne. Vladko bežal len Trail a Sprint a ja okrem toho Beast v Age groupe a večer pred spaním som si dala ešte HH4 na hrade Salgó vára.

Cesta bola celkom príjemná, lebo netrvala tak dlho, ako na Lipno. Keďže sme týždeň pred ešte nevedeli, či pôjdeme, tak som ubytovanie nezohnala. V podstate mi to bolo aj jedno, lebo sme si už dávnejšie vraveli, že by sme mohli jednu noc prespať aj v aute.  Hlavné bolo, že som stihla všetko registrovať včas. Na vyjadrenie od svojho manžela stále čakám aj pár dní, či ide alebo nejde bežať a väčšinou jeho registrácia vychádza na posledný resp. predposledný deň spustenej registrácie. Takže takto ma on vie niekedy ponaťahovať.

Ok. Všetko ready aj na HH. V kufri nám zaberá priestor 10 kilogramov uhlia na grilovanie a jedna obrovská taška s topánkami. Ale tým, že sme len dvaja nám to teraz neprekáža. V podstate je toho toľko, ako keď sme šli na Lipno. Od začiatku som si vravela, že na týchto pretekoch si to chcem užívať a chcem, aby to aj bolo vidno potom na foto momentkách. Lebo na fotkách z Lipna to nebolo o zábave, ale o veľkom cieli. Tak som sa snažila odľahčiť to svojimi farebnými vlasmi. Podarilo sa mi ich vytvoriť  v aute a v tme a z výsledku som bola milo prekvapená. Hlavne som bola spokojná a cítila som sa dobre vo svojej koži, tak ako som chcela.

Prichádzame ráno a rovno z auta ideme na registrácie. Taká klasika dookola. Vladko nebeží, tak ma pripraví, opýta sa kontrolné otázky, zisťuje, či mám všetko na štart. Po druhýkrát mám na hlavne červenú čelenku a bežím Beast, ktorý ma aj vytrápil, aj som si ho užila. Samozrejme zaskákala som si aj angličáky, užila som si bahno, nedala som lano, lebo bolo od blata, pohrala som sa so sandbagom, ktorý ma vyšťavil a ja som už nepomyslela na dobrý výsledok. Nebol to taký hocijaký sandbag, ale pripomenuli sme si staršie časy, kedy sme ešte nenosili tie nové palacinky, ale bol to klasický biely sandbag, ktorý bol o dosť ťažší. Mala som nabehnuté celkom dobre /aspoň taký som mala pocit/, no a potom už sa to len vlieklo. Vlieklo, ale ja som to už v hlave neriešila. Najdôležitejšie bolo, že som opäť raz v zdraví dorazila do cieľa, kde som si celú atmosféru pretekov užívala a dôležité bolo samozrejme zbaviť sa bahenných siloniek a rozhodnúť sa, či sa na isto pôjdem zúčastniť pretekov HH 4 hodiny. Nepíšem zámerne viac o Beaste, pretože by som sa viac chcela sústrediť na príbeh z HH a tu je už teda jasné, že som sa ho zúčastnila.

                                  

/Hurricane Heat 4 hours/

Po odbehnutom Beaste, ktorý v závere prekvapil tzv. bahnom, o čom mám stále pochybnosti, či to bolo naozaj bahno, som stále váhala, či predsa len pôjdem na HH. Vladko mi vravel, že nemusím. Veď uhlie ak sa aj kúpilo, tak ho budeme mať predsa do zásoby a pogrilujeme. A teda, aby som nezabudla, jedinou špeciálnou položkou v gear liste bolo 10 kg uhlia. Všetko ostatné som mala, takže veľa námahy to nedalo. Nevedela som síce zohnať celé 10 kg vrece uhlia, ale nakoniec som to vymyslela ešte lepšie. Ani som nedúfala a zohnala som na akciu nejaké uhlie v mini sáčkoch po 1 kg. Zobrala som logicky 10 sáčkov. Určite to bolo skladnejšie, ako 2,5 kg vrecia.

Pred odchodom do Salgótarjánu som videla informáciu na zmenu miesta stretnutia. Má byť na hrade Salgó vára. Zdalo sa mi to zaujímavé a veľmi ma to oslovilo. A ja už som sama sebe vravela, že o taký zážitok sa nemôžem nechať pripraviť. Doma na poslednú chvíľu pred naším odchodom som si teda doma sadla so všetkým uhlím a rozmýšľala som, ako to všetko dať dokopy tak, aby to bolo pre mňa čo najjednoduchšie. Pobalila som ich po 5 kg a 5 kg. Jednu polovicu som dala do ruksaku a tu druhú som dala do čierneho vrecúška, čo som našla doma, také niečo, čo nosia deti na prezúvky do školy. Na ruksak som si to pripevnila veľkou karabínkou, aby mi to držalo pokope. Ok, prvú úlohu by som mala za sebou.

A teda k druhej úlohe. Dostať sa na hrad Salgó vára. Pešo sa mi nechcelo a auto bola jediná možnosť. Keďže nám v aute vypovedala službu navigácia, poprosili sme Imra, či by nás tam neodviezol. Teda mňa. A v podstate aj oni si spravili mini výletik, veď kedy by sa dostali na hrad? Keď som bola  s nimi, vedela som, že sa tam dostanem. Začiatok registrácie začínal o 17:00. My sme sa vybrali v predstihu a kým sme sa dostali k hradu absolvovali sme aj takú menšiu prechádzku. Ďalšou výzvou na tomto HH bolo pre mňa aj prostredie, v ktorom sa hovorilo len po maďarsky. Teda z väčšej miery. Vedela som, že v tíme budem mať väčšinu Maďarov, tak som bola sama zvedavá, ako zvládnem komunikáciu s tímom, ak bude potrebná. Konečne sme vyšli na miesto konania. Slnko krásne svietilo a dodávalo celému miestu príjemnú atmosféru. Bolo vidno, že je už jeseň. Postupne sme sa všetci dostavili na miesto konania. Niečo málo po 17:00 sme začali s registráciou. V momente, ako som odovzdala reverz, už som nemohla urobiť krok vzad. Hoci mám za sebou nejaké HH, ale nikdy mi pred začiatkom nie je všetko jedno. Neviem do čoho idem a čo ma môže čakať. Zoradili sme sa do tímov. Zatiaľ dobre, lebo viem sa dohovoriť po anglicky, ak treba. No tu zrazu prichádzam na to, že vedľa seba mám Slováka, ktorý vie aj po anglicky aj po maďarsky, takže prvé obavy sa vyplavili. Prichádzame k prvej úlohe, kým reálne začneme. Máme si zakryť, zakamuflovať tvár uhlím, ktoré sme si priniesli na všetky, časti tela, ktoré nemáme zakryté oblečením. V mojom prípade tu mám tvár a ruky, lebo rukavice som si ešte nedala. No paráda vravím si. Nebudem sa mať kde umyť potom, keďže ma čaká noc v aute. No diváci a okoloidúci majú aspoň šou. Vladko s Imrom sa vybrali hore na hrad, kým my sme sa dole „pripravovali“. Ďalšou  okolnosťou, ktorá mi vírila hlavou, bolo ako a kde skončíme večer. Mobil pri sebe nemám, ako budú vedieť, kde po mňa prísť?

Späť k uhliu. Chciať-nechciať vyberám uhlie a snažím sa pokryť ním tvár. Nejde to. Začala som si pomáhať slinami, aby sa lepšie rozpúšťalo. Išlo to lepšie, ale zase ma nebavilo vkuse tam pľuvať a potom si to dávať na tvár. Jemne to škrabalo a v istom momente som to mala ako dobrý peeling na tvár. Neskôr som použila trošku vody, ktorá sa veľmi rýchlo míňala, tak som šúchala, čo najrýchlejšie. Uhlie začalo na tvári schnúť a pleť sa sťahovala. Miestami ma to pálilo a nevedela som, čo sa deje. Len som dúfala, že ráno vstanem bez ujmy na tvári. Po tejto disciplíne prichádza na rad kontrola výbavy. Samozrejme nájdu sa aj takí, ktorí opäť raz nemajú to, čo majú mať a my si spoločne robíme angličáky. Nasleduje previerka znalosti Warrior ethosu. Mám možnosť si zakričať. Nasleduje privítanie na HH a privítanie na hrade s mini exkurzom o dejinách hradu a o tamojších čarodejniciach. Slnko postupne ustupuje za horizont. Vybrali sme si tím lídra a ideme na prvú úlohu. Aby sme sa vžili do situácie baníkov, ktorí tam kedysi ťažko pracovali. Pobehovali sme hore a dole po schodoch, pričom sme medzitým robili angličáky v prvom kole, kľuky v druhom kole a sed-ľahy v treťom kole. Aby sme to nemali príliš jednoduché vybiehali sme potom aj s našou výbavou, ktorá pozostávala minimálne z 10 kg uhlia. Beháš hore a dole, dole a hore. Nič nemyslím, len behám najviac ako sa dá, lebo som nevedela, či v tom nebude nejaký háčik a ja by som mohla prísť možno o nejaký ten bod. Nakoniec sme to zvládli úplne v pohode. Také dobré na zahriatie a vybehanie stuhnutých svalov po rannom beaste. Po tejto hre na baníkov, prichádza ďalšia úloha v podobe hľadania ukrytého pokladu. Ten tím, ktorý ho nájde, bude víťazný a bude mať vlajku. Nevedeli sme, čo hľadáme. Rozdelili sme sa, kto kde pôjde hľadať a s kým. Nášmu tímu sa nepodarilo nájsť poklad. Takže opäť „lúzer“ tím. Čo to znamená? No napríklad aj to, že Krypteia vie dať ako sankciu trest v podobe, že sa nemôžeme napiť vody jednu hodinu a taktiež jesť. A vtedy, keď sa človek chce napiť najviac, tak nemôže. Žeby som si zvykla? Dá sa to prežiť. V momente človek na to zabúda, lebo sa ide na ďalšiu úlohu. Pri HH 4 hodiny nemáš čas pokecať, riešiť ostatných a iné veci. Jednoducho makáš, makáš a ideš stále. Zabudni na nejaké extra pauzy. Musíš robiť rýchlo.

     

 

           

 

Poklad, ktorý sa našiel pozostával zo zicheriek /zatváracie špendlíky/. Úlohou, ktorú sme mali ako spoločný tím všetci, bolo najskôr vyniesť hore na hrad všetko uhlie. Postaviť z neho trón hore na hrade. Vybrať jedného z tímu, aby sa naň posadil, čo v preklade znamená, že mal držať výdrž v podrepe. Na hlave mal urobenú spartanskú helmu. Krypteia nám ukázala, čo od nás budú chcieť. Úlohou bolo v stanovenom čase vyskladať a teda pokryť túto helmu zicherkami. Niečo podobné ako rytierske brnenie. Ako tímy sme sa striedali v 5 minútových intervaloch. Kým jedni dole skladali, druhí sme vyšli ešte o kúsok hore v hrade /bola tam akoby vyhliadka/ a kým oni skladali, my sme mali držať plank opretí o drevené zábradlie a kamenný múr. Najprv som si myslela, že tam ani nohami nedočiahnem. No musela som. Chvíľu mi trvalo, kým som si našla techniku. Ak si nevládal, zoskočil si dole a robil jumping jacks. Jednoducho „no rest time“. Takto sme sa striedali. Jeden sedel na tróne s helmou na hlave, ostatní sme spájali zicherky /zatvárací špendlík/ po 10, aby sme ich následne pripevnili na helmu. A takto sme sa striedali neviem ako dlho, ale mali sme zapnuté čelovky, lebo na hrade už vládla tma. Bolo vidno len svetlá z mesta. Takto sme sa hrali a okorenili nám túto úlohu aj hrou na skaly. Keď Krypteia povedala „don ´t move“, tak sme sa všetci ani nepohli a nastalo ticho. Táto časť sa mi veľmi páčila. S postupujúcim časom na dokončenie úlohy naše ruky kmitali a skladali špendlíky. Kým jedni skladali, my sme pripevňovali. Po skončení hry sme všetko museli upratať a odniesť naspäť, aby sme si naše uhlie opäť pobalili. Jediným svetlom, ktoré sa nachádzalo v okolí boli naše čelovky a dve zápalné svetlá, ktoré mali drill mastri so sebou a svietili nám, ak bolo treba a samozrejme aj sebe, aby si videli popod nohy. Lúčime sa s hradom a odchádzame na iné miesto. Smerom dole. Ak sme si mysleli, že to bude „ízy-pízy“, tak opäť raz hra na „russian twist“, kde sme si sadli na zem vedľa seba a postupne sme si podávali naše vaky a uhlie. Takto sme sa striedali a podávali si dookola naše vaky. Nie nadarmo Krypteia vravela, aby sme sa ubezpečili, že máme všetko dobre pripevnené. Postupne sa niektorým z vakov začali vyberať fľaše s vodou a podobne. Ja som bola rada, že môj držal dobre, dokonca aj vrecúško s uhlím. Niektoré vaky vážili určite aj viac ako 15 kg. Nechápala som, čo tí chlapi nosia v tých vakoch? Zišli sme dole. A práve sa to ukončilo, zrazu som mala pri sebe svoj vak, dala som si ho na chrbát a rýchlo sme mali nasledovať Diega, tak som sa ocitla hneď za ním, lebo som bola v ten moment najrýchlejšia. Čelovka nám svietila a my sme sa presúvali na iné miesto. Trošku sme si pobehali, no po čase ma už predbehli chlapi. Trošku nemotorne sa mi behalo s tým vrecúškom, ktoré som držala v oboch rukách. Konečne sme boli na novom mieste všetci. Mali sme možnosť na prestávku, ktorú som aj využila na návštevu prírodného WC. Nestihla som si nič dať ani do úst, len sa veľmi trošičku napiť. Mali sme asi niečo cez hodinu do finishu /možno hodinu a pól/. Aby sme sa dostatočne pripravili na poslednú úlohu, tak sme so všetkým, čo sme mali behali určenou trasou hore na kopec a zase dole. Netrúfam si odhadovať vzdialenosť, v tom nie som vôbec dobrá. Jednoducho, keď som to počula, tak sa mi nechcelo. Behať so záťažou nie je pre mňa, resp. som vedela, že zase raz budem len posledná. Tak aj bolo. Kým som ja dobehla, Krypteia už hovorila o novej úlohe.

 

                                               

Ďalšou úlohou bolo dať všetko naše uhlie a vaky na jednu kopu. Vyzliekli sme si biele dresy, na ktoré sme napísali naše meno a uložili pekne do radu. Úloha spočívala v tom, aby sme z jedného vreca uhlia vybrali jedno uhlie, zobrali do ruky a behali opäť hore a dole. Hore stál Viktor, ktorý všetko sledoval. Bol aj vysvietený, takže na cieľ sme dobre videli. Keď sme zbehli dole, dali sme uhlie na náš dres a následne opakovali. Vedela som, že nestíham za ostatnými. No robila som, čo bolo potrebné. Tak sa mi podarilo nazbierať sedem kúskov uhlia a ten ôsmy, ktorý som mala v ruke, som musela vrátiť do mecha. Ide sa počítať. Ja už neriešim, lebo vidím vedľa seba chlapov a majú dosť kúskov. Postupne sa nás pýtajú, kto koľko má. Myslela  som si, že budem jediná, ktorá bude mať tento počet, ale bola so mnou ešte jedna žena. Najväčší počet bol 14 kúskov uhlia. V tom hovorí Krypteia, že je to veľký rozdiel medzi najväčším a najmenším počtom. Tu išlo o to, že sme úlohu nezvládli akoby, a že nemôžeme byť finisherkami. Ja už som tu začínala krútiť hlavou. Jedna z viet, ktorú neznášam je veta, keď mi niekto povie, že nebudem finisherom. Vtedy mám blesky pred očami. Ako tím sme dostali úlohu, aby sme sa finisherkami mohli stať. Mali nám postaviť tunel, teda boli v planku a my sme sa mali plaziť opäť raz tou cestou, kde sme behali. Až hore ku Viktorovi v časovom limite. Nemohla som nebyť finisherom. Bolo mi jedno, kde a po čom sa to plazím, či budem špinavá, mokrá. Jednoducho som sa len plazila. Miestami som nabrala takú rýchlosť, že mi nestíhali robiť tunel. Trošku andrenalínu na záver a ja som si mohla vydýchnuť. Ako čerešnička na torte bolo spoločných sto brušákov v kruhu s batohom na bruchu.

 

Dávame sa do dvoch radov, vpredu je náš kráľ /ten, ktorý mal masku/, ktorého nesú dvaja. Ja som sa dopredu netrepala, lepšie mi bolo vzadu. My ostatní sme mali nad hlavami uhlie. To svoje vrecúško som si položila na hlavu a takto sme odkráčali k poslednému miestu, kde sme si prevzali finisherské ocenenie, spravili spoločnú fotku a všetko uhlie odovzdali. Naspäť som sa vracala o 10 kíl ľahšia, za to však špinavá a nevedela som, kde je Vladko a či po mňa prídu. Nakoniec sa všetko vyriešilo k spokojnosti a aj som si umyla tvár.

Hurriacane heat na hrade Salgó vára bol mojím už v poradí šiestym úspešným štvrhodinovým HH. Bol výnimočný, bol hravý, bol dynamický a mal príbeh. Makalo sa stále a nebolo času na oddych. Konečne sme sa dostali na miesto, kde prenocujeme. Na parkovisku blízko festivalky. Bolo mierne chladno, ale dalo sa to prežiť. Chalani za ten čas, kedy som ja makala, boli v obchode a kúpili grilované kurča. Otvoril sa Imrov kufor a tam začala párty na stojáka a papkali sme kurča, kým sme ho celkom nedotrhali. Napapaní pripravujeme náš nocľah a ja už len čakám na ráno, ako sa dám dokopy, lebo ma čaká ešte Trail a Sprint.

 

Ďakujem za Váš čas.

Ak sa Vám článok páčil, môžete mu dať like.

@jennyspartan                

11790 Comments