Ani by som si nepomyslela, že starý rok skončí smutne a že sa smutne začne aj Nový rok. Tento polrok bol pre mňa ako cesta po žeravých a ostrých kameňoch, miestami som si myslela, že nezvládnem ten tlak vo svojom vnútri. No čas zahojil, zmiernil bolesť a oblaky sa pomaly rozplývajú, aby nad mojou hlavou opäť vládol pokoj a pod mojimi nohami bola pevná zem.

Viackrát sa mi potvrdilo, keď som sa necítila dobre, že práve písanie mi pomáhala buď posúvať sa vpred, alebo niečo ukončiť a uzatvoriť minulosť, aby som posilnená mohla žiť v prítomnosti a vytvárať si ešte lepšiu budúcnosť. V decembri, keby som bola odhodlaná na nové výzvy a projekty zasiahla moje srdce prvá rana, zomrel môj strýko Dušan, ktorého som brala ako svojho druhého otca, keď mi ten môj odišiel pred pár rokmi. Dušan bol môj fanúšik, podporovateľ a stále si ma rád vypočul, keď som mu rozprávala svoje nové zážitky z pretekov a ukazovala hrdo sem-tam aj nejaké modriny. Jeho oči sa usmievali, ale nezabudol mi povedať, aby som dávala na seba pozor, a aby mi všetko dobre vyšlo. Celé to obdobie potom akoby bolo také pochmúrne, Vianoce ani Nový rok nebol príliš príjemný, veľa som uvažovala. Po Novom roku som si povedala, že aj tak nič nespravím, môžem túto situáciu len prijať. Rozhodla som sa pre terapiu behom. No prišiel ďalší zraz k zemi. Pri mojom behu tuším 5.1.2021 ma cca pred kilometrom od domu čosi v kolene zabolelo a dosť dlho neprestalo. Ok, povedala som si, že to asi je nejaké znamenie. Druhá  vec, ktorá mi nevyšla. Prijala som. Upokojila sa, hľadala príčinu, nové smerovanie. Tým, že som nemohla behať a niekedy ani chodiť, som si povedala, že veď musím niečo robiť. Nasmerovalo ma to viac k zamysleniu sa nad svojou regeneráciou a k strečingu. Myseľ sa upokojovala a myslela som len na dobré veci. No po necelých dvoch mesiacov prišla ďalšia rana. Zomrela mi moja milovaná babka ani nie po dvoch mesiacov od prvej straty. Myslela som, že mi srdce strelí na milión malých kúskov. Odišla žena, ktorá sa o mňa starala, keď som bola malé dieťa, naučila ma spievať, venovala mi svoj čas, proste odišla láska. Odišla, lebo jej od lásky k svojmu synovi puklo srdce. Myšlienky, ktoré mi vírili hlavou boli v tom zmysle, že aj keď sa zdá byť koniec, treba ho brať ako nový začiatok. Pochopila som, že smútiť nemá význam, dôležité je mať srdce aj napriek všetkému, plné lásky a radosti, lebo veci sa jednoducho dejú preto, lebo sa tak majú stať a smrť je jednou z nich. Oslabená smútkom prišla na konci marca ďalšia udalosť. Zostala som Covid pozitívna. To už som naozaj nechápala, čím všetkým si mám ešte prejsť. Zažila som divné pocity, myšlienky, paniku, ale nakoniec som všetko zvládla bez ujmy a vyšla som z tohto zvláštneho boja. Kým sa to všetko utriaslo, kým som sa dala ako tak dokopy po mentálnej stránke, tá fyzická oddychovala. Koleno ma príšerne bolelo, najmä v noci. Po Covide, ale aj pred ním som sa snažila aspoň chodiť na prechádzky, ale koleno bolelo. Postupne som menila celý tréningový režim a stále som šla na úsporný režim. Švihadlo, drepy, výpady, výskoky a množstvo iných cvikov boli pre mňa tabu. Psychicky dosť náročné aj vzhľadom na to, že dievčatá mali toho času výučbu online, takže som si miestami pripadala ako vyšťavený citrón, alebo psychopat s výkyvmi nálad. Pri tomto kolotoči mi pomáhala jóga. Posledný mesiac som silno verila a predstavovala si ako behám. Cítila som, že to bude na dobrej ceste, lebo postupne som pri chôdzi nepociťovala bolesť a v noci som mohla bezbolestne spať. Snáď to pravidelne branie práškov stálo za to. Ach, bolo to teda riadne uletené. Bola som z toho unavená, nevedela som sa pohnúť vpred, motivácia bola na bode mrazu, do svojich „tréningov“ som sa doslova musela nútiť, aby som čosi robila. Kým som urobila svoj prvý bežecký krok ubehlo cca 6 mesiacov. Som nesmierne vďačná a šťastná za to, že si môžem užívať tento pohyb. Dostala som zelenú, že s kolenom nie je nič vážne,  a že ho môžem postupne zaťažovať. Mala som obavy, rešpekt, cítila som zodpovednosť, predtým než som prvýkrát od tohto spomalenia vybehla. V ten deň /13.05.21/, keď mi dal lekár zelenú som si samozrejme kúpila nové botasky na novú sezónu, ale behať som sa ešte neodvážila. Trochu som sa aj bála vybehnúť, aby som nebola sklamaná. Každý deň som sa odhodlávala na to, že dnes pôjdem. Trvalo to odvtedy ešte 12 dní, kým som sa odhodlala. Bolo to super. Bežalo sa mi nádherné až sa mi asi po 1,5 km chcelo plakať. Usmievala som sa a v duchu ďakovala svojmu úžasnému telu, čo všetko zvládlo a predsa sa nevzdalo. So svojim výsledkom po takejto dobe som nadmieru spokojná. Podarilo sa mi zabehnúť krásne 4 kilometre s priemerným tempom 6:16. Ani po dobehnutí ma koleno nebolelo a ani v noci. Druhý deň som sa cítila skvelo a nič nebolelo.

Mesiace bolesti striedajú mesiace radosti. Verím tomu. Opäť zisťujem, že telo je úžasný stroj. Pohyb a samozrejme beh mi dáva slobodu, vnútornú slobodu, tam som len ja. Je to môj relax, môj detox, môj pokoj. Naozaj, ako sa vraví, čas zahojí všetky rany.

“Čas je  PÁN, on hojí naše srdcia snáď,

no však OSUD je hráč, ktorý berie aj úročí rád!

Je len na nás samých a stále,

aby aj zlo zobrali sme v plnej láske!“  

Dovolila som si zacitovať úryvok z jednej z mojich básní, ktorú som napísala pre svojho zosnulého otca zo zbierky Pozdravy do neba. Neviem prečo, len tak, lebo práve keď som písala tieto riadky, náhle mi v mysli prišli na um tieto verše.

Na záver len toľko, že aj napriek tomu, čo sa stalo, čo sa deje a čo sa bude diať, záleží na vnútornom prijatí, akceptácia situácie a hľadanie riešenia. Pokojne som si mohla povedať, že budem smútiť a v hlave budem mať len negatívne myšlienky, oblečiem sa do čierneho a nebudem to ja. Pokojne som mohla sedieť na gauči s vyloženými nohami a vravieť si, že už som dobehala, ale kúpila som si bicykel. Pokojne som sa mohla ľutovať a obviňovať sa, že to len mne sa takéto veci stávajú, ale naučila som sa nové veci pri jóge a dokázala som sa naučiť kozácky drep. Pokojne som mohla svoju myseľ živiť negatívnymi myšlienkami až by ma zožrali, ale nedala som im príležitosť. Kde je koniec je nový začiatok, cez bolesť sa naša duša učí a veru, kde je prekážka, tam bude aj cieľ. Držte sa svojich cieľov, počúvajte svoj vnútorný hlas a nezabudnite, že po každej búrke naozaj vyjde stále slnko.

@jennyspartan