Ako zvyčajne si pokojne šoférujem domov z práce, ale autíčku sa zachcelo papkať, tak či som chcela alebo nie, zastavujem na čerpačke, aby sa najedlo. Kde tu vidím plagát na skle, že sa koná prvý ročník Punishers race – prekážkový trailový beh a práve nasledujúci deň, kedy mám voľno. Ihneď ma to zaujalo, veď aj tak nemám žiadne extra plány na nedeľu a koná sa to poblízku tak prečo si nezabehať?

                Doma som naštudovala všetko potrebné, kedy, kde, čo a ako, rýchlo som sa zorientovala a doma som odprezentovala tento nápad. Doma padol súhlas a k tomu sme ešte namotivovali a presvedčili dve osôbky, aby sa k nám  pridali. Prvou bola naša dlhoročná super „kamka“ Tánička, ktorá už tiež nejaký ten rok maká na sebe a cvičí a druhou bola spolužiačka našej Karolíny, Barbora, ktoré sa spoločne stretávajú na tréningoch taekwonda. Ráno som sa neponáhľala so vstávaním, nakoľko štart začínal od 11.00 hod. pre mladších účastníkov a pre nás starších až od 12.00 hod. Keďže miesto konania bolo v obci Kamenica nad Cirochou, čo je od nášho domova na skok, nebolo potrebné stresovať, hoci som tak trošku nestíhala, ako to mám vo zvyku, ale nie je to nikdy zámerné. Konečne sme dorazili, som rada, že Tánička si to do rána nerozmyslela a všetci sme sa zaregistrovali a dostali štartovný balíček a čakali na svoj štart.

Najprv bežali dievčatá, bola to krátka trať cca 700 m, ale mohli sa prihlásiť aj na celú 6 km trať, ale to sme zistili až na mieste. Kým sme čakali na ten svoj štart, užili sme si kopec srandy s ľuďmi, ktorí tam boli. Celý areál resp. „festivalka“ bola dobre usporiadaná, prostredie bolo veľmi príjemné a vládla super atmosféra a ešte predtým než sme vyrazili, zhodnotili sme, že sa zúčastníme aj budúci rok, ak sa tento pretek bude konať. Tak dobre som sa tam cítila.

Čas beží a my traja v zložení číslo 64,65,66 sa chystáme na svoj štart. Vladko sa obetoval a bežal s Táničkou po celý čas. Mne mysľou prebehlo, že by som sa mohla hecnúť a možno aj vyhrať, hoci v kategórii bolo 14 žien registrovaných.

Vyrazilii sme. Prvá prekážka bol prechod cez drevené klady, akoby po kladine, no nevyšlo mi to, tak som robila trestné „kľuky“ – ženy 10, muži 20. Rýchlo urobené bežím ďalej. Trať bola príjemná, mokrá, s mlákami, s blatíčkom, čo mne osobne vôbec nevadilo. Kilometre mi ubiehali celkom rýchlo. Druhá prekážka nosenie dreva, jedno kolečko a bežím ďalej. Postupne sa trhá štartová vlna a predomnou jeden pár v modrých tričkách, ktorí ma stihli predbehnúť pri prvej prekážke. Nevadí, veď nie som ešte v polovici, to sa ešte zmení. Dobieham ich pri nosení vreca s pieskom, ale predsa mi utiekli, no potom pri ťahaní pneumatiky som im bola už za chrbtom, hoci boli o krok vpred. Pri prechádzaní bahenného žľabu som im dýchala na chrbát a predbehla ich. Už som nepoľavila a konečne posledných 500 metrov nebol nik predomnou. Cítila som, že tá žena sa nechce vzdať. Mali sme súboj ešte pod sieťou, ktorú som rýchlo po štvrnožky preliezla a už som aj utekala preliezť poslednú stenu a bola som v cieli. Hecla som sa. Netušila som, že je to práve žena z mojej kategórie. Bola som rada, že som dobehla, cítila som sa super, trať sa mi páčila, bolo to rýchle, bežecké a prekážky boli príjemným spestrením behu. V cieli ma čakali dievčatá, napila som sa vodičky a pomaly čakala Vladka a Táňu, kedy dobehnú do cieľa.

Predbežne som si pozrela výsledky a svietilo tam 1. z kategórie, ale netešila som sa ešte, nakoľko všetci ešte nedobehli, ale postupne som začínala viac a viac veriť, že by mi to mohlo teraz výjsť. O pár minút neskôr dobiehajú do cieľa Vladko s Táňou, ktorá ho dokonca v cieľovej rovinke predbehla a ukončila tak svoj prvý bežecký pretek. Som na ňu veľmi hrdá a teším sa z toho, že sa odhodlala a postavila na štart vo svojej obci a ukázala, že je to silná a cieľavedomá žena. Vedela som, že sa v nej skrýva bojovníčka, len to možno ona ešte o sebe nevie, ale verím, že budúci rok sa znova s nami postaví na štart pretekov, možno tých istých, možno nejakých iných.

 

No ja netrpezlivo pozerám výsledky a naozaj sa to stalo. Skončila som na prvom mieste vo svojej kategórii. Veľmi sa teším a aj som nervózna pred vyhlasovaním, lebo rozmýšľam, ako vlastne výjdem hore na prvý stupienok, keďže som takto ešte nemala nikdy v živote možnosť stáť. Bol to krásny okamih stáť na stupienku s číslom 1 a chvíľočku si užiť prvenstvo. Radosti som mala na rozdávanie. Som rada, že som neostala doma leňošiť, ale úplne spontánne sme sa vybrali zabehať si a zároveň sme s nami vytiahli Barboru a Táňu, ktoré sa nebáli postaviť na štart a užiť si preteky.

Najkrajšie víťazstvá prichádzajú vtedy, keď ich vôbec nečakáme. Preto nepodceňujme silu jedného spontánneho „idem do toho“.

Všetko, čo sa deje navonok, sa najprv zrodí v mysli. Jedna myšlienka, jedno rozhodnutie… a zrazu stojíš na stupni víťazov. Myseľ má silu tvoriť realitu – ak jej veríš.

Jenny