13.05.2018

Spartan Race Super Donovaly

3:30 Zvoní mi prvý budík. Samozrejme som ho zrušila, keďže som šla neskôr spať, lebo ako stále pred pretekmi nemôžem zaspať. Tak som vstala až 4:10 a to som si už v hlave vravela, že pohodička, všetko sa stíha.

4:30 Už tuším, že môj plán má mierne vychyľuje z pôvodného. Nevadí. Zobudiť deti , umyť sa a podobné somarinky, čo k ránu patria. O 5:00 chceme vyraziť.  Už viem, že dnes pôjdem neučesaná. Nestíham. Hlavne, že make-up som si dala, bez neho nejdem!!!

5:10 sme sa vytrepali z bytu. Postupne šofér, deti a nakoniec ja v domnienke, že všetko mám zbalené a nič nechýba. Vlasy už neriešim. „Dajak bolo, dajak bude.“

5:15 Celá posádka sedíme v aute. Postupne prichádzame na to, čo sme zabudli. A to som si myslela, že to už mám v malíčku takúto prípravu na preteky.  Len čo vyrazíme nie sme ani za Sninou mi moje dievčatá dávajú darček ku Dňu matiek. Dobre si to zorganizovali aj s babkou, aby som nič nevedela. Veľmi ma potešili. Dostala som krásny lak na nechty a lesk na pery, ktorý som samozrejme hneď testovala.  Cestujeme si, počasie sa krásne ukazuje. Deti si zdriemli a potom sranda v aute musela byť, aby sa skryl stres z neupravených vlasov. S leskom na pery si so selfie tyčkou snažím urobiť nejakú tu profi foto. Samozrejme už pri treťom ma to nebaví a tak beriem do ruky tyčku a robím si z neho mikrofón. Spievame si tak, ako hrá rádio.

8:50 Sme na mieste. Vyzerá to tu krásne. Štartujeme o 10:00 takže všetko stíhame. Pri registračke už sme zohratý. WC vieme, kde sa nachádzajú aj štart, takže všetko ok. Nakoniec aj vlasy sa stihli urobiť. Už úplná pohoda. Bolo toľko času, že som si stihla dať foto s Petrom Žiškom . Ešte povinná návšteva WC a ide sa na rozcvičku. Joj ale je tu krásne. Veľmi sa teším. Rozcvička na výbornú a presúvame sa do štartovacieho koridoru.

9:55 V koridore stretávam svojho trénera a prednášajúceho na kurze, ktorý som absolvovala a dostávam sa do varu. Zase som kdesi v strede, všetci vyšší odo mňa. Pusinka pre pretekom a ideme AROOO!!!

10:00 Bežkám si svojho Spartana. Mojím tichým cieľom bolo dať to pod tri hodiny. Išla som s tým, že idem na maximum. Trať bola dynamická, raz hore, raz dole, páčilo sa mi to.  So stenami už nemávam problém takže všetko ide hladko. Prvé zaváhanie nastáva opäť pri veľkej kladine. Neviem ako som to dokázal na Winter Spartan, ale tu mi pomohol Vladko. Ďalší problém nastal pri Monkey Bar „A“ – prerúčkovanie som ani len nezačala. Najprv som si musela vyliezť, zavesila som sa na prvú a ani keď som sa rozhojdala mi nevyšlo. Len druhou rukou som šmykla. Nevadí – prvých 30 burpees.

Nasleduje moja obávaná prekážka Ballance – ktorú som dnes s prehľadom dala bez zaváhania, veľmi som sa tešila. Dala som si občerstvenie a ideme ďalej. Cítim sa skvelo, dobre sa mi beží až sa sama sebe čudujem. Užívam si to.  Tajne som dúfala, že nebude Memory test – bol! Len som sa modlila, aby to dlho netrvalo, kým ho zopakujem ako v Koutoch. Našťastie v pohode – 6DQRZ2 – dnes celkom ľahký. Slniečko páli na tvári, krásne počasie. Pozorujem už z diaľky, že čo za prekážka bude nasledovať. WAU – poriadne bahno a nad ním ostnatý drôt. Vyhovuje úplne. Husté bahno po chvíľke je ťažké, len dúfam, že sa celá nenamočím…ešte dobre, že som nemala na rukách rukavice, ale zastrčené v tričku, inak by som mala po chlebe. Šmykla som sa trošku a nebolo čoho sa chytiť tak som brzdila rukami, aspoň mám bahenný zábal… vystupujem vonku, dávam pózičku pre fotografa a idem ďalej. Závažie v podobe bahna na botaskách neriešim, som zvyknutá so záťažou – pri cvičení, takže v pohode ma to neodradilo. Len problém mi robili ruky celé špinavé od hustého blata…ci pana ideme do lesa, tam je tieň no kedy mi vyschnú? Dúfam, že do nasledujúcej prekážky.  Našťastie času dosť bolo. Nasleduje prekážka „Traverse wall“. Veľmi som ju chcela dať. Nevyšlo, stále mám krátke nohy aj ruky, ale tentokrát som sa dostala najďalej až za miesto, kde sa lámali steny. Ďalších – 30 burpees.

Trať sa mi veľmi páči. Hovorím si v hlave, koľko ešte angličákov má čaká. Ale dnes sa mi robia naozaj dobre, až sa sama sebe divím. Memory dávam s prehľadom a bežkám si ďalej.  Opäť trošičku vodičky a Slip Wall a za ním lano. Verím si a dnes už chcem počuť zvoniť zvonček. Vyberám pozorne lano, po ktorom to dnes dám. Idem…zo začiatku mám problém si usporiadať nohy. Prišla som na to a krásne sa šplhám. Som hore a vidím Vlada ako beží a kričím na neho… Vlado pozeraj som hore!!! A dole na mňa dobrovoľník, len aby si nám neutrhla lano. Taká som bola happy, že som sa tam kývala. Celá namotivovaná idem ďalej.  Moje vytúžené Sandbagy – neverím, že ženské vrecia boli ľahšie. Bolo to ťažké – tam som sa dosť spomalila a Vlado ma predbehol. No nič trošku som oddýchla, našťastie to nebol veľký úsek ako v Koutoch – nočná mora dodnes.  Walker Walk – tam začali kŕče. Teda jeden poriadny až som si zakričala. Hneď dávam magnézium. Nebol kto mi pomôcť, tak reku skúsim sama sa prehupnúť cez stenu so spojenými oboma nohami. Strach má veľké oči a tak svoje zatváram a idem do toho. Nebolo to ťažké, skôr si pripadám ako dieťa, čo skúša nové veci. Pár ďalších prekážok ok. Ale opäť oštep. Nedala som, ale som spokojná – cítiť už cieľ. Aspoň už ho viem chytiť do ruky a hodiť rovno. Chýbal len kúsoček. V poradí už tretích 30 angličákov a za ním ďalších 30 – olympus a ďalších 30 multiring. Stále v pohode dobehla som aj tak Vlada. A vravím si už nebudem dnes žiadne angličáky robiť!

Ešte ma čaká Hercules Hoist – kladka so závažím. Ako nemávam s tým problém, ale vrecia sa mi zdali ťažšie ako zvyčajne a isto malo viac ako ja vážim. Je to ťažké, lebo sa nemôžete o nič zaprieť. Tak som bojovala s váhou. Dala som si záležať. Ani bohovi to nepustím a obzvlášť nie vo chvíli, keď ma točí telka ne??? Ako na potvoru sa mi trošku šmyklo lano po rukách, kde mi ruku nechránili rukavice, tak som pocítila pálivú bolesť, ale našťastie som to udržala a idem ďalej. Nával radosti, že som to dala a ostatní museli angličáky robiť, ale zrazu také pálenie že až. Dávam ostatný drôt – ako stále peckovo sa mi ide. Už len preliezť A-cargo a poslednú prekážku novú, ktorá bola veľmi zaujímavá. Potrebovala som pomoc, tak mi jeden Sparťan pomohol s nohou a ostatné som už riešila sama. Ohníček a medaila na krk. Moje dievky s mamou v cieli nečakali, mysleli si, že prídeme neskôr. Pozrela som na hodiny v cieli a bolo to tam, stihla som to. 2:51:32 výsledný čas.  Som spokojná a teším sa.

13:00 Objímačky, pusinky, konečne pijem pivo – smädná som bola už ako ťava, nejaké tie fotečky a už po Spartanovi.  S Karolínkou si prezeráme medaily – aj ona bežala svojho Spartana sama a Klaudia robila foto a kameru a mamka občerstvovaciu stanicu. Prsty na ruke od lana ma bolia, tak som vyhľadala prvýkrát zdravotníkov, ktorý mi to vydenzifikovali a ošetrili.

Poriadne som špinavá – ponožky ani dole nejdú, reku že vyskúšam Spartanskú sprchu, ci pana voda ľadová – neriešim, lebo som si zabudla aj uterák aj vlhčené obrúsky, tak idem taká, aká som do auta.

14:45 – odchádzame preč. Počasie je stále pekné, nejako sme sa už len dali dokopy.  V aute trošku prezerám, či nemám modriny. Len tri – dobrý výsledok.

19:00 Ešte zastávka v Kamenici nad Cirochou – čaká nás sľúbený odpustový rezeň so šalátom. Na ne, že by sme šli rovno domov, ale kade-tade sa lopkáme. HA HA HA

20:30 Sme doma. Tu nastáva ďalší boj – boj so špinou. Najprv deti dať dokopy a ja samozrejme nakoniec. Ešte dávam prať oblečenie, ale botasky už som nedala. Aj postojačky by som zaspala. Krásny deň, krásne zážitky, krásny deň matiek, krásny pretek. Najbližší Spartan až v jeseni. Dovtedy AROOO!!!

23:30 Idem snívať o ďalšom…. Ďakujem!!!

@jennyspartan

   

 

 

 

 

 

4501 Comments