Ako som dosiahla najväčší cieľ v tejto sezóne alebo ako ma Pepsi zachránila

Tento pretek znamená pre mňa mnoho. Bežala som ho pre svojho otca. Môjho bojovníka ako v živote, tak aj na žinenke a v telocvični. A cítim sa ako víťaz… ako on, keď mnohokrát stál na stupni víťazov.

Ešte ani raz pred pretekmi som si neuvedomovala taký rešpekt, zodpovednosť, niečo obrovské, že sa chystá. Nechcela som si dopredu lámať hlavu, špekulovať , dedukovať a rozoberať profil trasy, ktorý nám už pre pretekmi bol oznámený. Jednoducho som mala v hlave len beh, cieľ a že do toho dám svoje srdce. Nezaujímalo ma nič, len tanec od radosti v cieli /na ktorý som aj tak zabudla po toľkých hodinách na trati/. Jednoducho som sa tam už videla. Pred pretekom sme mali možnosť odložiť si do comfort zóny /miestnosť resp. stan určený len pre pretekárov/ náhradné oblečenie, jedlo, ale aj povinnú výbavu a to čelovku a space blanket /termo fólia/. Pekne po bratsky som všetko rozdelila, čo som uznala za vhodné mne aj Vladkovi. Ešte nikdy sme nešli tak nabalení na preteky, čo sa „jedla“ týka. No pod pojmom jedlo si tu nepredstavujte risky, chlieb, pizzu a podobné blbosti maximálne sušené mäsko a nejaké tie raw tyčinky.

Na ubytovanie sme sa dostali až niečo po deviatej večer. Teraz všetko prichystať a nabaliť camelbagy, naplniť vodu, pripraviť oblečenie a môže sa ísť spať. Lenže hlava nechce, má plno myšlienok. Budík nastavený 5:30, štart 7:30. Všetko ok vybavené a ani neviem ako rýchlo to zbehlo a stojíme na štarte. Mne ako inak je na „grcky“. Som nervózna a zároveň nadšená. V duchu si opakujem, pôjdem svoje tempo, tak ako to budem cítiť, nenechám sa zmiasť ostatnými. Idem si pre svoju medailu.

Začíname. Ako inak do kopca. Potom z kopca, opäť do kopca a tak dookola. Prekonávame hurdles, dostávame sa na monkey bar, ballance, teda ak sa už nemýlim. Po hodine cítim hlad. Natrieskala som do seba asi dva energy gély. No nespravila som dobre. Neskôr mi bolo naozaj na grcky a to na tom najkrajšom mieste z celých pretekov a to na vyhliadkovej veži v korunách stromov. Aspoň, že do foťáku som sa celkom dobre zatvárila. Ale to som predbehla. Zo začiatku všetko pohodička, nebolo až tak horúco, všetko šlo podľa plánu, tempo, kilometre pekne ubiehali. Po čase máme slick line – dávam si 30, potom na oštepe 30. Bežím ďalej celkom fajn tempo, stíham sa rozprávať s kolegom z HH. Pekne a vhod to padlo. Človek nevnímal čas. Potom som sa odpojila. Cca na 22 km neskutočne divný pocit v nohách. Stvrdnutie, naťahovanie.. ani to neviem opísať. Viem, že čosi sa deje, plno ľudí ma obieha, strácam svoje dobré tempo. Už aj Vladko ma dobehol. Zastavil sa pri mne Poliak, ktorý mi pomohol. Zabudla som si totiž zobrať so sebou soľ, podcenila som to. Myslela som, že taký problém mi nehrozí. Dal mi soľ a aby som zapila vodou. Ten divný pocit v nohách neprestával. Konečne sme došli k ďalšej občerstvovačke a tam stretávam Maroša z STG Prievidza. Dáva mi ďalšiu dávku soli, keďže na občerstvovačke ju nemali. Veľmi mu za to ďakujem. Naozaj tá jeho dávka mi neskutočne pomohla. Čo sa vytratila bolesť v nohách, už bolo aj parádne teplo, len sme bežali lesom, tak bolo príjemne. Po tej občerstvovačke a soli čo som zapila sa začal ozývať žalúdok. Kým som vyšliapala hore vežou, že si užijem krásne výhľady, tak som uháňala rýchlo dole pomedzi návštevníkov dole, lebo mi skutočne bolo na „grcky“ a nechcela som riskovať, že niekomu spôsobím nehodu. Šetrila som už aj vodu v camelbagu. Aj tak jej už bolo málo. Na ceste dole zjazdovkou zastavujem no „grcky“ nie a nie von, tak sa s Vladkom pomalším tempom dostávame dole, lebo žalúdok mám na kašu a to teplo už ani neriešim. Viem, že máme celkom fajn čas aj km sa míňajú, takže stíham prvý cut off time. Čaká nás sandbag. Nemám ich rada, ale čo už s nimi narobím.  Kilometrový úsek v tej horúčave do kopca a z kopca. Sandbag asi ťažší ako zvyčajne, ťažko sa mi to pozná, ale môj krk a chrbát to cítili. Hovorím si, nerob si žiadne prestávky, aj ten najdlhší úsek raz musíš aj tak prejsť, krok za krokom, nádych a výdych a ideš, hoci každým krokom to bolo neskutočne ťažké. Nachvíľu som nemyslela na boľavé brucho. V momente ako som sandbag konečne a s radosťou odhodila brucho už sa nedalo vydržať tie kŕče. Do comfort zóny už boli asi len dva km. Ale opäť sme išli kopcom a potom opäť dole. Hurá… idem si po pepsi. 28 km prvý úsek. Prešli sme prvý časový limit a môžeme ísť do druhého kola. Tentokrát 15 km. No predtým ešte dopĺňame zásoby vody, každý podľa seba rieši. Cca 15 minút a vyrážame druhé kolo. Pepsi je v camelbagu, strážim ju ako oko v hlave. Začínam burpees – netriafam oštep, kladku vyťahujem ako frajerka a ide sa do vodičky. Cítim, že druhé kolo bude iné. Na výkone sa začína podpisovať horúčava, nedostatok energie, ale hlava a nohy fungujú a k tomu nás neopúšťa ani dobrá nálada. Konečne som prebrodila ten nemožný potok a tu vidím lano z vody. 30 burpees.  Ach do kelu, vypadla mi pepsi, musím ju hneď dať do vaku. Bez nej nemôžem pokračovať. Pekne mi povolila brucho. Takže po ceste do cieľa som sa aj liečila. Kopec hore a tam ostnatý drôt. Tam si to užívam, neriešim. Pravdupovediac ani neviem koľko kopcov som vyšliapala. Druhé kolo bolo brutal, ale tiež pekné. Prevýšenie až 3200 metrov. Dostávame sa na krásne miesto, kde je Olympus, snažím sa vychutnať pohľad na to, kde som, ale keď vidím tú nekonečnú prekážku tak ma prechádza blažený pocit. Nedala som ho. Ponožky som si zabudla vytiahnuť nad kolená a tým pádom to bol dotyk ako o oheň, tak pre zvýšenie kondície si dávam zase 30. Prebiehame rôznymi úsekmi, miestami už ani neviem, kde sme sa ocitli, keďže už som len v hlave počítala km do konca druhého kola. No prichádzame k Twisteru. Horúčavu stále cítiť. No samozrejme padám. Ale mám pepsi, ktorú si strážim a šetrím. Zase 30 a s radosťou kráčam ďalej. Stretávam sa zase s Vladkom v občerstvovačke, ale úsmev netrvá dlho, kým neuvidím opäť ten ohromne veľký, strmý, nekonečne dlhý kopec. Wau. Fakt nekonečno. No ale nie je čas na oddych a špekulácie. Hlava dole, aby som nevidela, koľko ešte treba šliapať. Našla som si záchytné body, aby mi rýchlejšie ubiehala cesta a hybaj ho hore. Ako hore, tak aj dole. Tešili sme sa, že ideme. Ale naozaj len malú chvíľu. Lebo tak rafinovane to  bolo urobené, že len čo zídeš kopec dole za stromami a dole ťa čakala prekvapanie. Samozrejme potešila občerstvovačka, ale opäť brutál kopec hore a aj s prekvapením v podobe sandbag 2. Uf. Toto už nie, hovorím si. Neskutočne sa mi nechcelo, tu som toho už mala naozaj dosť. No zase som skonsolidovala hlavu a išla. Chcelo sa mi aj plakať, aj hodiť s tým sandbagom, aj si sadnúť a ísť domov. Ale nie, dala som to, síce dosť pomaly, ale za to bez prestávky. Netešila som sa, keďže som videla pretekárov, ktorý šli ďalej, že sa opäť kráča do kopca. Takže psychika mala už čo robiť. Zase a zase dookola. Tu v polovici kopca nás čakal Plate drag /akoby fúrik naplnený sandbagom, ktorý treba pritiahnuť sebe a v tomto prípade smerom mierne do kopca/, nepotiahla som, nemalo to zmysel sa tam siliť, tak som si dala 30, ale boli to už také postihnuté angličáky. Bože, zase kráčame hore a hore. Máme tu Invert wall a už bežíme dole. Podľa mojich „výpočtov“ sme už mali byť opäť v comfort zone. No zdalo sa mi, akoby to bolo natiahnuté o cca 2 km. Aj na hodinkách mi už ukazovalo viac. Slnko už zapadlo, nebolo už horúco. Už sme bežali a chodili do kopca a z kopca ako zo zotrvačnosti. Dostávame sa do comfortky, ale predtým nezvládam lano, tak ešte 30. Vladko už prešiel druhým cutt off ja o cca 2 minúty neskôr. Tu sa vôbec nezdržiavame, pijeme vodu, jeme banán, svoje zásoby ani neriešime. Rovno ideme do tretieho kola. A tak nasleduje príbeh s oštepom, ku ktorému som si ešte nenašla cestu. Nasledujú nové prekážky, ktoré sme dovtedy nemali ako moje „obľúbené z-wall a multiring s lanami. Samozrejme 60. Začína byť šero. Presne už ani neviem koľko hodín mohlo byť, ale odhadujem cca 19.30, keď sme mali pred sebou posledné tretie kolo asi 6,7 km do cieľa. Aj čas bol v pohode, takže som si bola na 99% istá, že dnes to výjde. Po rozcvičke na angličákoch pokračuje známy príbeh do kopca. Trať sa napájala na prvú časť. Snažila som sa bežať, resp. kráčať do kopcov, čo najrýchlejšie. Nechcela som tmu, ale užila som si ju nakoniec až až. Vyberám čelovku, svietim. Začína to byť zaujímavé.  Zase vypínam a prechádzam malé steny, podliezam, monkey bar si zvoním, ballance v pohode, ideme na slip wall a nová prekážka a zmena trate a tu atlas carry. Už svietim opäť, tma už je celkom.  Nasleduje ostnatý drôt, tam som si to v tej tme aj celkom užila. Nasleduje ešte jedna stena, pred ktorou nádych a výdych, aby som si neublížila, keďže pohybový rozsah z rána celkom zmizol. Pripadala som si stuhnutá a nemotorná, no dala som ju hoci hore kým som sa preklopila som už mala dosť toho všetkého. Priala som si koniec. Vedela som, že je blízko už finish, ale aj tak už som to chcela mať z krku a v hlave som približne počítala, koľko asi ešte burpees a bude to fajn. A tu zrazu bucket carry v nových vedrách. Bože, tak tu som mala riadne nervy. Zase čosi trepať do kopca a z kopca. Neskutočne nemožné vedro. No aj tak, cesta vyzerala asi tak, že 10 krokov nesiem a hádžem dole a tak dookola, takže dovtedy ma aj pár ľudí predbehlo. No prežili sme a ideme ďalej. Chvíľu bežím sama a dostávam sa do vody.  Áno, to už som vedela, že sa blížim. Konečne voda, no v nevhodnej chvíli. Najväčším prekvapením bol Dunk wall! WTF to sa mám teraz ponoriť? Nestrácam čas, dávam hlavu pod vodu a idem preč, ďalej nech som bližšie k cieľu. No tu zase ostnatý drôt vo vode. Tu som sa nemusela namočiť celá, už sa mi ani nechcelo, takže som si urobila zopár podrepov. Prechádzam sieťou a zase je tu lano. Nedávam, ale dávam 30. Konečne som prešla posledný cutt off time a môžem ísť do finish line. Nezdržiavam sa, idem robiť angličáky /veď už len 90/. Posledných 10 utrpenie a s posledným radosť, že môžem bežať do cieľa. V tme pozerám ešte na Vladka, kde je. Plán bol preskočiť spolu. Tak nebežím, ale kráčam k cieľu. Nechápavo na mňa ľudia pozerajú, prečo nejdem. Stále sa obzerám dozadu, či ho nevidím. No nejde. Tak sa postupne driapem na cargo sieť. Hore si sadnem, pozriem do neba, dole na oheň, ešte raz do neba. Už viem, že je to tu. Obzerám sa, no Vladko tu nie je. Hovorím si, dám mu ešte 20 sekúnd /časomiera už bola predo mnou/, tak stojím pred ohňom a čakám. A on nie je. A teraz skočiť alebo neskočiť? Ani neviem, čo ma pohnalo a v sekunde skáčem. Idem si pre medailu. Kľakám si a čakám, kým sa dotkne mojej hrude. Vstala som a Vladko skáče taktiež. Nemohli sme skočiť spolu, mali sme si to užiť sami. Len my sami a každý jeden z nás, čo tam bol, si išiel svoj pretek. Zápasil so sebou, so svojimi problémami.  Mali sme si to užiť každý zvlášť.  Potom sme sa objali, pobozkali a boli sme dojatí. Chvíľu sme boli ticho. Sami so sebou. Zvláštny a taký skutočný pocit, že som niečo dokázala. Ani raz za celých 13 hodín a 47 minút som nemala kŕč, čo je neskutočne super, prežila som žalúdočné ťažkosti aj stuhnuté nohy, samu seba som ťahala vpred. Ďakujem mojim nohám, rukám, ďakujem Bohu, že som taká, aká som. Ďakujem, že môžem behať, loziť, skákať, smiať sa, plakať, cítiť bolesť, radosť. Všetko je dar. Každý deň… a každý deň mi už bude tá krásna fialová medaila pripomínať pretek, kedy som zvíťazila. Tak ako On.

TT 13:47:45

Open women individual – 16 z 28, Open women 52 z 80

Memory: RZ2G6YBF

Ultra burpees: 480 /lano 2x, lano z vody, oštep 4x, z wall 2x, multiring 2x, slick line, twister 2x, olympus, plate drag/

Príbehu, ale nie je koniec. Lebo som si na druhý deň zabehla ešte jeden menší Super, ktorý som si neskutočne užila aj napriek tomu, že bolo zase veľmi horúco.

@jennyspartan