Keď som sa prihlásila na Spartan Trail 50 km, nešlo len o fyzickú výzvu. Bolo to rozhodnutie, ktoré symbolizovalo niečo oveľa hlbšie – prechod, vnútorný boj, potrebu niečo prekonať a zároveň niečo nové v sebe objaviť a to dobré ešte vylepšiť a ponechať. Pomaly sa blíži ten čas, kedy sa opäť postavím na štartovnú čiaru /presne o 10 dní/, zapnem hodinky a nohy budú pracovať na plné obrátky a v mysli sa budem približovať k svojmu cieľu.

V tom čase som sa nachádzala na križovatke. Moja práca, pre ktorú som sa tak nedávno rozhodla, mi už dlhšie nedáva zmysel. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že pre mňa nosenie uniformy nie je nič špeciálne, len pociťujem sústavnú nesystematickosť, tlak a viac nad tým ako som v práci rozmýšľam, ako využiť svoj čas efektívnejšie. Cítim, že aj napriek stabilite a ako takej finančnej istote strácam samú seba. Unavená zo systému, unavená z neustáleho boja. No zároveň som vedela, že ešte nie som pripravená úplne odísť – aj keď srdce po tom túži.

Beh je dlhodobo pre mňa ako terapia, pri ktorom vypnem hlavu a neriešim pri ňom každodenné s+ačky, len sa sústredím na kroky vpred a pri tréningoch si dávam výzvy, aby som si zachovala aspoň nejakú časť zo mňa, ktorú som začala budovať skoro pred desiatimi rokmi, aby som sa nenechala úplne pohltiť systémom.
Každý jeden tréning bol pre mňa rozhovorom so sebou. Niekedy bežím s hnevom, inokedy so slzami v očiach, často len s tichým odhodlaním vydržať. No čím viac kilometrov  nechávam za sebou, tým viac si uvedomujem, že každý krok vpred ma učí veriť vlastnému tempu života. Nie je to však idylické. Neustále bojujem s nepravidelnosťou v tréningoch, s tým večným „musím sa donútiť“ vstať z gauča, obuť si tenisky a ísť. Nie vždy sa mi chce. Nie vždy mám energiu. Ale vždy viem, prečo to robím.
Už skoro 9 rokov robím niečo, čo ma baví a posúva vpred  nielen fyzicky, ale pomáha mi aj psychicky a tým je slovné spojenie Spartan Race, v ktorom sa nesie odhodlanie, disciplína, cieľ, sebezapretie, radosť, výzvy, posúvanie vpred. Aj keď som kvôli práci musela ubrať z počtu štartov a niektorých snov sa na chvíľu vzdať, nevzdala som sa ducha, ktorý ma k tomu priviedol. A práve preto, že som menej na štarte, o to viac si dávam väčšie výzvy. Spartan Trail 50 km nie je len fyzický test. Je to vyjadrenie toho, že ešte stále som tu, ešte stále horím, aj keď možno iným plameňom ako kedysi.

 

Spartan Trail, Spartan Ultra a iné Spartan preteky nie sú len o behu. Sú o zvládnutí nerovností, nečakaných zlomov v teréne, o boji s vlastnou hlavou. Presne ako v živote. V momente, keď si myslíš, že to už nejde, zistíš, že máš ešte rezervu. A práve v tých momentoch sa rodí tvoja sila.

Spartan Trail 50 km je pre mňa symbolom mojej vlastnej cesty – z práce, ktorá ma už nenapĺňa, do života, ktorý si chcem vytvoriť podľa seba. Nie je to jednoduché. Nie je to rýchle. Ale je to úprimné. A to je základ.

Odkaz pre vás, ktorí možno tiež stojíte na rázcestí:
– Nebojte sa zmeny, aj keď je spočiatku nejasná.
– Choďte vlastným tempom, aj keď sa zdá, že ostatní sú ďalej.
– Dôverujte svojmu telu, srdcu aj duši – všetky vás vedú tam, kam patríte.

Ja som si zvolila dočasný kompromis, vnútornú pozíciu, ktorá mi dá ešte trochu času pripraviť sa na nové smerovanie, výzvy v živote. No už viem, že čím viac budem nasledovať svoj vnútorný kompas, tým viac budem žiť v súlade so sebou.

A Spartan?  To je moja životná cesta, moja radosť, moja vášeň, moje ciele.

Jenny

/fotka z posledného trailu z roku 2022, taká ilustračná/