Sezónu 2025 som otvorila poriadne zhurta 50-kilometrovým pretekom Spartan Trail. Bola to moja prvý výzva tejto sezóny a zároveň prvý veľký cieľ, ktorý som si pre rok 2025 stanovila. Dnes už môžem s hrdosťou povedať, že som to zvládla.
Moja príprava nebola stopercentná. Pracujem na smeny, často aj v noci, a priznávam, že nie vždy som stíhala všetko, čo by som si naplánovala. No aj napriek únave a neideálnym podmienkam som sa rozhodla, že to skúsim. Niekedy stačí len pevné rozhodnutie a dôvera, že telo to zvládne, aj keď hlava pochybuje. Na miesto konania sme vyrazili skoro ráno. Príchod nás hneď prekvapil – hmla, silný vietor, dážď. Pripadala som si, akoby som sa ocitla v oku búrky. Atmosféra bola surová, ale o to silnejšia. Ako vždy, pred pretekmi som stretla niekoľko známych tvárí, s ktorými sme prehodili pár príjemných slov. Tie mi pomohli trochu uvoľniť napätie a vniesť pokoj do hlavy.
Obavy, či to zvládnem, či sa počasie umúdri, alebo či mi vydržia sily, tam určite boli. No zároveň som cítila aj zvedavosť – čo ma čaká, čo prekonám a čo vo mne opäť ožije. Spartan Trail je odlišný od klasických Spartan Race pretekov – žiadne prekážky, len čistý trail v prírode, stúpania, klesania, blato a skalnatý terén. Mali sme limit 10 hodín, no ja som si dala vlastný cieľ – zvládnuť to do ôsmich.
Štart! Vybieham si svojim tempom. Prvých 15–20 kilometrov ide všetko hladko, mám dobrý pocit, aj keď viem, že to najťažšie ešte len príde. Robím si krátke fotovideá a momentky, ktoré postupne pridávam na Instagram. Chcem, aby aj iní videli podmienky trate – a možno sa tak raz odhodlali tiež.
Kríza prichádza niekde okolo 22. kilometra. Nohy začínajú byť unavené, ozýva sa telo, no nie v bolestiach, len v signáloch. Tu si naplno uvedomujem, že príprava nebola ideálna. Moja pracovná doba je často nevyrovnaná a únava sa zákonite prejaví. Našťastie mám pri sebe morálnu oporu – Vladka, ktorý mi verí. Vďaka jeho podpore idem ďalej.
Po prvej kríze prichádza nový nádych. Odhodlanie a túžba prísť do cieľa sú silnejšie ako únava. Scenéria trate sa mení, výhľady sú nádherné, no moja pozornosť sa čoraz viac sústreďuje dovnútra – na moje nohy, na hlavu, na cieľ. Vnímam prostredie vôkol seba, ale ešte viac vnímam každý svoj krok.
Čas však letí. Postupne si uvedomujem, že môj plán dobehnúť do ôsmich hodín nebude reálny. Nevadí. Prepínam mentálny režim a bežím ďalej. Motivujem sa, dopujem sa hroznovým cukrom, dýcham, kráčam bežím, keď môžem a predovšetkým užívam si ten tichý, osamelý beh prírodou.
Stúpania sú nekonečné, stehná pália, ale telo drží. Možno idem pomalšie, ako som si myslela, ale idem. Pomaly, vytrvalo a každým krokom bližšie k cieľu. S pribúdajúcimi kilometrami cítim, že sa niečo vo mne lame a zároveň silnie. Mám druhý dych. Potom však prichádza záver a s ním nová skúška – bolesť kolena. Posledné štyri kilometer sa menia na boj. Vietor neustáva zima sa zakusuje pod oblečenie a telo už kričí o pomoc. Každý krok bolí. Snívam len o jedinom, prísť na Kojšovskú hoľu a potom do cieľa. Nakoniec som sa tam dostala. Vietor tam takmer odfúkol a tento moment na vrchole si viac neužívam ako užívam. Som príliš ubolená, koleno ma bolí a bolesť vystreľuje kam sa jej zachce, no myseľ verí, že už do veru musím dať. Cieľ je už na dosah.
Ešte posledný kilometer a pol. Ide to už len krokom, ale ide to. Viem, že som blízko, vietor nepoľavuje, no začínam cítiť aj teplé lúče slnka – akoby mi príroda chcela naznačiť, že som takmer tam. Ešte jeden malý kopec a zbeh dole. Vidím cieľ, ale čaká ma ešte posledné klesanie, ktoré je pre koleno hotové peklo. Hodinky už dávno ukázali 50 km a ja neverím, že som došla až sem.
A potom ho vidím – FINISH, ten magický cieľ, na ktorý som myslela posledných 50 kilometrov. Ešte predtým ma čaká posledné klesanie, ktoré by za normálnych okolností bolo hračkou, no s bolesťou v kolene je to malý horor. Moje hodinky už dávno pípli 50 kilometrov, takže som bola prekvapená, že ešte stále kráčam., že som to celé dala.
Vidím cieľ naozaj. V cieli ma čakajú dievčatá z STG Rožňava – Evka a Jana, obe skúsené Spartanky, Evka drží v ruke moju medailu. Vladko všetko zaznamenáva – zachytáva moment, keď vbieham do cieľa. Dostávam medailu na krk. A v tej chvíli – nohy vypínajú. Roztrasú sa ako guma, opieram sa o Evku, dievčatá mi pomáhajú dôjsť k lavičke. Túto scénu som poznala len z videí, ale teraz som to zažila na vlastnej koži – telo išlo až na dno, a teraz si vyberá daň. Moment, kedy som pocítila slabosť, ale zároveň veľkú silu z toho, že som šla možno až na dno svojich možností a neustúpila som. Všetko zo mňa opadlo. Bolesť v nohách je silná, ale ešte silnejšie sú emócie, ktoré má zaliali. Mám medailu, mám spomienku, mám ďalší miľník.
Emócie sú obrovské. Bolesť v nohách, ale aj pocit pýchy a vďačnosti. Vladko ma čakal, robíme pamätnú fotku a vyrážame domov – aj s medailou, zážitkom, a zaslúženou výslužkou v podobe medaile a nového finisherského trička Výsledný čas: 9 hodín a 13 minút. Nie je to môj plánovaný cieľ, ale je to víťazstvo nad sebou. A to sa počíta najviac. Ďakujem si. Ďakujem, že som sa psychicky neopustila. Že som verila. Nezmestila som sa do stanoveného limitu, ale zmestila som sa do svojich cieľov.
Motivačný odkaz pre teba, kto toto čítaš
Nezáleží na tom, aká je tvoja príprava dokonalá. Nezáleží na tom, či príde dážď, vietor alebo kríza. Dôležité je, že sa nevzdáš. Každý máme svoje preteky – niekto na trati, niekto v živote. Ale len ten, kto ide ďalej napriek bolesti, zistí, čo v ňom naozaj je.
Ver si. Choď svojim tempom. A nevzdávaj sa – ani v poslednom kilometri.
Lebo ten pocit v cieli… za to stojí.
@jennyspartan
