Ešte som sa poriadne nestihla zregenerovať po Spartan trail 50 km a už na mňa čakal druhý cieľ sezóny – Spartan trifecta weekend v poľskom meste Bielsko-Biała.
V tejto lokalite som ešte nikdy nebola a  tentokrát to nebolo len o mne. Tento výlet sme poňali ako aj rodinný víkend, a preto to malo úplne inú atmosféru, na ktorom sme nebežali len ja, ale aj Vladko a Karolína, ktorá si ešte užíva poslednú sezónu v kategórii  Spartan Kids. Bielsko-biala ma očarila. Príroda, prostredie, organizácia, no zároveň bolo jasné, že to nebude len výletná túra. Trifecta víkend znamená tri preteky za dva dni a každý má svoje špecifiká, či už v dĺžke trate a rôznosti prekážok. Vedela som, že moje telo ešte nebolo zregenerované, ale cieľ je cieľ.

SOBOTA – SUPER a SPRINT

V sobotu bolo rušno, čakala nás sobota v znamení ráno super a poobede sprint. Túto sobotu panovala úplne iná atmosféra než pred týždňom. Počasie sa ukázalo v plnej kráse – krásne slnečno, teplo a viac-menej ideálne podmienky na preteky, keďže každému vyhovuje niečo iné. Prvý pretek dňa bol SUPER a následne poobede nás čakal SPRINT. Bežali sme všetci traja, no každý v inom čase, no s rovnakým odhodlaním.

Počas preteku Super som mala príjemné tempo bolo, no niektoré prekážky ma potrápili. Trasa bola krásna, členitá, typická kopcami, ktoré som si „kráčala krok za krokom“. Niektoré prekážky sa mi nepodarilo zdolať a najväčším prekvapením pre mňa bolo, že som nezvládla lano. Bolo to prvýkrát po veľmi dlhom čase a bežne sa mi to nestáva. Pred cieľom som už bola vyšťavená, spravila som si poctivo burpees, a aj keď ma pred prekážkou dunk wall prepadol nepríjemný pocit (spomienka na rok 2017, keď som sa na Kubínskej Holi zasekla pod vodou s camelbacom, ktorý sa mi zasekol o drevenú dosku, ktorú bolo potrebné podliezť a následne sa vynoriť z vody), tentoraz som si to nesmierne užila. Do cieľa som dobehla spokojná a stihla som aj príchod Karolíny do cieľa. Dostala svoju medailu a oddychovala so mnou v tieni a taktiež aj Vladko, ktorý sa tiež postupne pripravoval sa na preteky. Ja som si doplnila energiu a pripravovala sa na druhý pretek – SPRINT.

Popoludňajší sprint – opäť na štarte

Slnko stále svietilo, a opäť stojím na štarte, tak ako som začínala ráno. Na trati som sa cítila dobre, v zábehu. No asi na 1,5 km na prekážke Hurdles sa udialo niečo nečakané. Jedna bežkyňa mi chcela pomôcť prehodiť nohu, hoci som to nepotrebovala, a pri napnutí som si natiahla trieslo. Cítila som to počas celého zvyšku trate, čo ma výrazne spomalilo. Napriek tomu som sa nevzdala – chcela som, aby Karolína nečakala sama vo festivalke, ale volila som predsa len opatrnejšie tempo. Napriek bolesti a nekomfortu som si držala nejaké to tempíčko a  pred cieľom som opäť nabrala druhý dych, preliezla poslednú sieť a s úsmevom skočila cez oheň do cieľa, čo bolo symbolom, že druhá výzva dňa bola ukončená, s úsmevom. . Čakali sme ešte na Vladka, ktorý bežal svoj SPRINT, a potom sme všetci traja úspešne ukončili sobotný deň – hladní, unavení, ale šťastní s cieľom konečne sa poriadne najesť.

NEDEĽA – BEAST

Ráno nás privítalo prudkou zmenou počasia. Zo sobotného slnečného dňa ostali len spomienky. Zamračená obloha, mrholenie a citeľný chlad vytvárali už inú atmosféru a priznám sa veľmi som sa na štart nehrnula, hoci som bola rada, že po natiahnutom triesle vôbec môžem chodiť a bolesť nie je až taká citeľná.  Ale vedela som jedno, že prísť domov bez posledného kúsky medaily neprichádzalo do úvahy. A tak jedno čo mi ostávalo bolo postaviť sa aj po tretíkrát na štart. Úvodná časť bola výživná, opäť kopec a potom ešte jeden veľký kopec a šliapanie pod lanovkou. Krok za krokom nádych za výdychom kráčam až úplne hore s vedomím, že to najhoršie mám za sebou, lebo ja sa veľmi s kopcami nekamarátim, tak ako sa oštep nechce so mnou skamarátiť, hoci ja veľmi chcem.

No počasie sa podpísalo nad mojím výkonom a akosi ma spomaľovalo. Čakala ma prekážka bender, kde som sa cítila veľmi slabá, myslela som, že z nej spadnem, šmýkalo sa a z tejto prekážky nechcem vôbec spadnúť, lebo…a ani si nechcem predstavovať, ako by to mohlo dopadnúť, nakoľko v správny čas a na správnom mieste sa objavil človek, ktorý mi neskutočne pomohol vtedy, keď som to najviac potrebovala. V tej chvíli som si uvedomila, že aj keď svoje preteky behám sama a sama za seba, niekedy na trati stačí jedna prítomná duša, ktorá všetko zmení. A hoci som mala pocit, že sa mi na sekundu zrútila psychika, znovu som sa pozbierala a pokračovala vpred.  Usporiadala som si myšlienky, doplnila energiu, a hoci som si myslela, že beh už dnes nebude možný, nabrala som novú chuť a v jemnou daždi opäť jemnučko bežala vpred. Dávala som zo seba čo sa dalo, aj keď opäť viaceré prekážky nevyšli, či už kvôli únave, alebo mokrým konštrukciám.  Ako som sa blížila k cieľu s každým krokom rástol môj vnútorný pokoj. Napriek trestom v podobe burpees som cítila dobrú energiu, ktorá bola citeľná v celej festivalke. Opäť prichádza na rad dunk wall záverečné občerstvenie, ktoré mi vyčarilo úsmev na tvári, dokončila som posledné burpees, preliezla sieť a tanečným krokom prebehla cieľom.  Pokojná a spokojná so sebou som sa rozlúčila s touto lokalitou pamätnými fotkami s medailami do albumu.

Motivačný odkaz na záver

Niekedy to nejde rýchlo, niekedy to bolí, ale každý krok vpred ťa posúva bližšie k cieľu.

Aj keď padneš, vstaň. Aj keď máš strach, skús. Lebo práve tie momenty, kedy si myslíš, že už nemôžeš, ťa naučia, že môžeš oveľa viac.

Ver si – každý má v sebe viac, než si myslí.

Nepotrebuješ byť najsilnejší, nepotrebuješ byť najrýchlejší, potrebuješ si veriť, že to čo robíš má zmysel.

@jenny