Noc pred Beastom, a teda záverečným pretekom Trifecta Weekendu ani nocou nebola. Opäť sme sa nevyspali, bolo nám horúco, ani chladná sprcha nepomohla. Na svojej posteli som ležať nemohla, lebo okno bolo odo mňa ďaleko. Presunula som sa na posteľ k Vladkovi, okno sme otvorili dokorán,  a aby sa nám nezatváralo som ho o jednej v noci upevňovala pomocou strong power krému. Ležali sme a snažili sa spať a nad hlavami  sme mali rám okna. Celý čas som myslela na to, aby som do toho neurvala s hlavou. A čo sa stalo? Urvala som. Budík mi zazvonil o šiestej ráno, práve vtedy, keď sa  mi najlepšie ako tak spalo. No zabudla som mobil v druhej posteli, tak som vyštartovala a postavila sa, kde Vladko nestihol dopovedať „pozor okno“ a ja už som sa udrela do rámu. Aspoň som sa dostatočne prebrala a mohli začať prípravy na preteky. Zisťujem predpoveď počasia. Ach, slnko bude, no ja mám ruky a ramená červené a nechcem riskovať. Našťastie nemám žiadnu svalovicu, nič ma nebolí, len už chcem piť kávičku, tak posielam Vladka nech ide spraviť. Štart mám 9:20. Vo festivalke cca pol hodinu pred štartom som vypila Hell energy drink /normálne sa im vyhýbam, ale káva zjavne nepomohla a potrebujem fungovať 20 km/. Ten ma tak príjemne nabudil, že som si urobila vlastnú tanečnú šou. Hudba ma priam volala, zatancuj si, rozhýb sa, cíť ten rytmus a užívaj si každú chvíľu, čo tu môžeš byť. Tak som sa nechala unášať, no žiadne dôkazy o tom nie sú, len úsmevy na tvárach ľudí, ktorí boli pri mne.

Pekne nabudená sa opäť vnáram do štartového koridoru. Je čas, slnko svieti, teším sa a dávam si na rozlúčku božtek pre šťastie. Nohy pekne bežia, kolienko nebolí. Veľkú šarapatu mi robí slnko, je mi veľmi teplo, nakoľko po včerajšku som dosť spálená, tak som krátky rukáv neriskovala. Takže sauna ako bonus. Bežalo sa mi dobre, aj silu som cítila do istého okamihu. Vedela som, že silové prekážky budú ok, lebo sú hneď zo začiatku. Poradila som si hravo s bucket carry, ale sandbag bol náročnejší v tom miernom tepelnom pekle, čo sa podarilo zachytiť aj fotografovi na mojom výraze tváre sa zračí to, akoby som bola len kúsok od toho, kedy sa rozplačem. Ani som poriadne nevyštartovala a vyzerala som, akoby ma oliali vodou. No beriem to pozitívne, aspoň sa mi vyplavia z tela aj posledné toxíny.

Na občerstvovačkách po dobrej rade od Evky si lejem vodu na hlavu, aby sa mi neuvarila, vraj je to takto lepšie. A potvrdzujem, je to lepšie, celú trasu ma hlava ani nezabolela a necítila som sa dehydrovane. Altlas carry ma opäť vytrápil. Hlavne to prvotné zdvihnutie a nakoniec položenie bolo ako malé požehnanie, lebo chrbtica ma nebolela. Postupne si skladám v hlave mapu, ktorú som si letmo prešla ráno. Len tak, aby som vedela približne, ako si pre akýkoľvek prípad rozložiť sily. Áno, máme tu môj klasický neúspešný hod oštepom. Nevadí, rada si zaskáčem. Nasleduje monkey bar. Som akási divná. Zvláštny pocit ma zachvátil. Vyšla som hore, chytila sa tyče a nevedela, čo mám jednoducho spraviť. Dostala som okno, nevedela som urobiť prvotný pohyb, jednoducho som sa zasekla, a ako hruška som hneď spadla. Nechápavo odchádzam do burpee zóny a slzy sa mi chcú vytlačiť na povrch, ale v tom momente si v duchu vravím „Jana, nesmieš sa spochybňovať, veď to vieš a ideme ďalej, keď si odskáčem.“ Proste hlava chcela nado mnou zvíťaziť. Nenechala som sa opantať a po angličákoch som vyrazila do boja. Odvtedy som o sebe ani raz nezapochybovala. Bežala som úsekmi, ktoré sa bežať dali. Smerom až ku prekážke Beater po tom horúcom, suchom povrchu a ešte aj potom. Bežala som, hoci svojim tempom, ale bežala. Beater /ďalšia rúčkovacia prekážka/ sa mi podarila výborne. Dostávam aj pochvalu od dobrovoľníčky a povzbudená odchádzam na ďalšiu cestu. Pomaly sa dostávam na beast trať a viem, že kým sa napojím na trať zo včera, je potrebné zdolať  7 prekážok. Memory test, ape hanger, tyrolian traverse, armer, memory recall a 7th wall, slack line /uvedené nie sú v presnom poradí/. V hlave som si počítala množstvo prekážok, ktoré ma ešte čakajú a približne, kde ma teoreticky čaká aj trest. Rozmýšľala som, či sa pôjdem mordovať na prekážky, alebo si rýchlo zaradom odskáčem 30 burpees. Prichádza ape hanger – najprv vylez lanom hore, chyť sa rukom prvej tyčky na rebríku a prerúčkuj smerom hore a dole, rebrík je pohyblivý. V Liberci sa mi ho podarilo dať 2x. Tentokrát mi to nevyšlo, síce som sa vyšplhala, ale prvá tyčka na rebríku bola príliš ďaleko a nevedela som tam dočiahnuť, tak zliezam dole. Angličáky robíme na teréne, ktorý len Spartan tím vie vymyslieť. Takticky idem na to aj pri prekážke Tyrolian traverse. Vidím, že žinenky sú až pri konci, tak radšej ani nejdem skúšať. Olympus a twister som sa pokúsila, ale nevyšlo mi, tak radšej som skákala, akoby som mala riskovať vyčerpanie na prekážke a možno by sa mi podarilo, alebo skôr nepodarilo, tak som radšej skákala a nebola som taká unavená. Pri skákaní sa nechcem vôbec zdržiavať, tak idem vkuse, veď cestou sa vydýcham. Beast som celý čas makala, snažila som sa bežať, keď sa mi dalo, ak bol aj kopec, šla som bez prestávky rýchlou chôdzou, ako som len mohla. Za jazdy som sa „naobedovala“ a vyberala veci z camelbagu. Keď som vedela, že som si odskákala 30 pri twisteri, vedela som, že je už koniec pomaličky, hoci hodinky ukazovali už viac ako 20 km. Ešte zliezť zadkom ten strmý kopec pred finish line, ktorý bol už riadne zošúchaný. Pustila som sa zadkom a tak sa so mnou spustilo, že som celá ležala na zemi a šmýkala sa dole a nemohla sa zastaviť. Len som dúfala, že ostanem ešte použiteľná aj na ďalšie preteky, čo sa oblečenia týka. Celá od piesku, teda zeme pokračujem ďalej. Malé zrniečka mi šteklia prsty na nohách, lebo aj botasky ochutnali, čo to je. Už len prejdem cargo sieť, teším sa, lebo hoci to vyzeralo, že som dostala kŕč, opak bol pravdou, lebo som naschvál nastupovala na prekážku inak, aby som ten možný kŕč nedostala.  Vyzerám Vladka kde je, no nebol tam nikde. Vravím si, asi sa zase s niekým zakecal, alebo sa opaľuje a spinká. Tak idem bez podpory. Dávam kladku aj lano. Lenže pri lane, som si na psychickú pomoc zavolala dobrovoľníka, len tak pre istotu a môj dobrý pocit. Stál pri mne, až kým som nezišla dole. Pomohlo mi to. Idem na log flip /niektorí to nazývajú veľké bambino – naplnené je to vodou a treba to prehodiť z jednej strany na druhú/. Pýtam si radu, ktoré je „najlepšie“. Počkám si chvíľku, kým ho pani predo mnou zvládne a idem teraz ja. Stále vyzerám Vladka, no nikde nie. Uf, prvý pokus ani sa nehne od zeme. Postavila som sa z druhej strany a už to išlo hladko. Prichádzam k poslednej multi ringu. No čo som nechcela sa stalo, kruhy sa vymenili za laná na striedačku – kruh, lano, kruh, lano. Skúšam prejsť no neúspešne, som už bola aj trochu unavená a už som sa nechcela ani trápiť, tak posledných 30 vôbec nebolo za trest, ale cesta do finishu. Tu pri cca 15 angličáku už vidím Vladka. Samozrejme rozpráva sa s Imrom a tak sa usmievajú. Idem si pre svoju Weekend trifectu a skáčem cez pomyselný oheň a nesmie chýbať ani to moje spontánnej zvýsknutie od radosti.

Cieľ splnený, zdravie vydržalo a ja som naplnená skvelými momentmi a zážitkami. Čo som spozorovala pri tomto preteku, mám pocit, že som pokojnejšia, či už pri prekonávaní prekážok, nehnevám sa, ak sa mi niečo nepodarí, beriem to s úsmevom, lebo aj tak, som stále bližšie k cieľu. Nadávky, hnev a sťažnosti by mi nepomohli, skôr by ma obrali o energiu. A čo je hlavné, užívala som si každý jeden moment, kedy sa moje nohy hýbali bez bolesti, každý jeden moment, keď som zazvonila na zvonček. Každý jeden moment, kedy som zvládla niesť bremeno. Pre niekoho sú to také jednoduché veci, no pre mňa je to myslím si, obrovský posun, lebo bývali časy, kedy som angličákovala aj pri atlas carry aj pri tractor pull /akoby fúrik položený na zemi naplnený sandbagom istej hmotnosti a ten je potrebné pritiahnuť k sebe a následnej odtiahnuť na miesto/. Ďakujem ja za moment, kedy sa  mi hlava vzpierala a opäť mi chcela dať pocítiť, že som slabá. V zárodku som tieto negatívne myšlienky vyčlenila z mysle a hádajte čo, už sa neobjavili, lebo ak nedáme príležitosť negatívnym myšlienkami, nemajú silu nás ovplyvniť. Ďakujem za trpezlivosť Vladkovi, lebo niekedy to má so mnou ťažké pred pretekmi, na izbe a tak. Ďakujem Imrovi, že bol ochotný mi zvečniť krásny moment z pretekov a taktiež aj Vladkovi, ktorý mi natočil video z prvého dňa. Má to pre mňa veľkú cenu, keď si o pár rokov pripomeniem svoje šťastie. Ďakujem aj dievčatám Evke a Jane za príjemnú spoločnosť  a odreagovanie sa pred a aj po pretekoch a za preklad z maďarčiny do slovenčiny. Každá moja vybojovaná medaila skrýva príbeh, spomienku a zážitky, preto sú pre mňa ako poklad. Rada sa na ne pozerám, spomínam a tvorím svoj životný príbeh, ktorý sa mi krásne formuje a všetko zapadá do seba ako jedno veľké puzzle.

Ak by niekoho zaujímalo krátke zhrnutie, tak nech sa páči.

Super: 90 trestných burpees – oštep, olympus, twister

Sprint: 30 trestných burpees – oštep

Beast: 240 trestných burpees – oštep, monkey bar, slack line, ape hanger, tyrolian traverse, olympus, twister a multiring.

Spolu za víkend: 360 burpees /ale telo to ani nepocítilo, pravdupovediac myslela som, že budem viac unavená resp. doriadená/

Umiestnenie: kategória Open women

Super: 14 z 156, čas 2:14:39

Sprint: 39 z 248, čas 1:24:33

Beast: 22 z 123, čas 4:29:10

Trifecta Weekend Finishers: 183 z 390, čas 08:08:23

@jennyspartan