Spartan Race Ultra Liberec 29.08.2020

Najväčšia výzva sezóny splnená alebo ako som „bojovala“ s hlavou

Už od minulého roku, keď sme s Vladkom zabehli Ultra v Krynici, sme vedeli, že to nebol posledný Ultra pretek. Túžba prekonať sa viac a viac v nás zostala.  Hoci táto sezóna je taká aká je, som neskutočne rada, že sme sa doteraz mohli zúčastniť zopár pretekov.

Čo som tentokrát pred Ultra urobila inak ako minulého roku je, že som zaradila do tréningov viac behania a viac som  premýšľala pre samotným pretekom, čo urobiť inak, aby to bolo lepšie /vzhľadom na veľké žalúdočné problémy v Krynici/. Príprava začala v kuchyni. Rozbor vecí, ktoré mi nezaťažujú žalúdok a tých, ktoré nesmiem vziať so sebou. Ešte v Bialke /Trifecta Weekend/ som si vyskúšala, ako to bude s energiou, keď si dám detskú výživu. Bolo rozhodnuté – beriem ju aj so všetkými príchuťami. Vedela som, že ak chcem dobehnúť do cieľa, bolo potrebné počas preteku dodávať telu energiu, tak som sa pripravovala na výlet s prestávkami na jedlo. A čo je hlavné – Ultra rožky! Pre rožky som sa rozhodla preto, lebo to bolo pre nás asi najjednoduchšie riešenie vzhľadom k trvanlivosti a prípravy. Rozmýšľali sme aj nad inými variantmi, ale tie sme ihneď zrušili, lebo by nám do soboty možno niekedy do obeda nevydržalo  jedlo čerstvé a podobne. Takže plán cesty je jasný, odchod vtedy, keď budú v aute naložené čerstvé rožky. Skoro každý deň v roku je bežné, že sa rožky zoženú ráno čerstvé, keď otvoria obchod. No v piatok pred pretekmi tomu tak nebolo. Vrátim sa domov bez rožkov. Ok nič sa nedeje, veď vyrazíme neskôr. O pol hodinu prídem naspäť, rožky nikde. Vraj nikde ešte nedoviezli. No nemôžem čakať, lebo nás čakala naozaj dlhá cesta /skoro 9 hodín a viac/. Ultra rožky sme zohnali v inom meste /ide o to, že nie všetky rožky sú rovnaké a my sme zháňali práve tie „Ultra“, aby sa nám dobre papkali./

Po dlhšej ceste do Liberca sme sa konečne dostali na ubytovanie, kde sme rýchlo prichystali rožky, aby sme to večer nemuseli robiť a hybaj do areálu obhliadnuť čosi a vybaviť registráciu. Júj už vidno zopár prekážok, aj tých nových, pri ktorých budem mať premiéru práve na Ultra – APE HANGER /vyšplháš sa lanom, dotiahneš ruku na tyčku a prerúčkuješ smerom hore a smerom dole a zvoníš/, Tyrolean Traverze /natiahnuté horolezecké lano a úlohou je prejsť až ku zvončeku, je to dlhé a mám dve varianty zospodu alebo zvrchu, prekladáš nohy a ruky a modlíš sa, aby si už zvonil, to sa mne v Bialke nepodarilo/. Po registrácii si obzeráme terén, kde je štart a kde komfortná zóna /tam si odložíme veci, čo budeme potrebovať počas preteku, či už jedlo, oblečenie a každý podľa potrieb/. Vhod nám padlo stretnutie so známymi, kde sme sa počas rozhovorov trošku odreagovali pred štartom. Veľmi som chcela ísť skôr spať. No nevyšlo mi to. Bola som celá v strese, či máme všetko prichystané v camelbagu, v taške do komfortky a čo si vlastne oblečiem? Do poslednej chvíle som sledovala počasie a dúfala, že nebude pršať. Ale už nebol čas ani zmysel nad tým rozmýšľať, tak si nastavujem budík na 4:30 a jediné, čo si viem predstaviť je medaila na krku. Podľa mapy trate som vedela, že to bude náročné, ale nenechala som sa odradiť od myšlienok na cieľ. Idem bojovať.

4:30 máme tu ráno. Cítim sa v pohodičke. Všetko nachystané a už neriešim, či a ako bude. Ani si nepamätám, či som raňajkovala.  Naozaj neviem. Čas letí rýchlo, ale ranné rituály sme vybavili na výbornú  a teraz smer Ultra preteky. Ešte pred vstupom na štart vybavujeme a nesieme si taštičky do komfortnej zóny. Kontrolujem svoj ťaháčik /napísané som tam mala prekážky, v akom poradí sú, časové limity, ktoré musím splniť, aby som dosiahla cieľ./ Podľa „výpočtov“ doma som vedela, že na 32 km sa musím najesť a taktiež, keď prídem prvýkrát do komfortky. Štartujeme 6:55. Klepú sa mi zuby , ale zimou to nebolo. Po vyštartovaní mi nebolo všetko jedno. 38 prekážok, 19,5 km a 5:30 na prvý checkpoint.   Prvý limit dám to je jasné, ale keby som vedela, čo všetko ma čaká a hlavne burpees v celkom hojnom počte. Prvý úsek bol prekážkový. Zo začiatku ráno aj mrholilo, všetko bolo akési mokré a šmykľavé. Prvé burpees robím na Monkey Bare. Vyberám si rukavice s nádejou, že pád zachránia. No aj by zachránili, keby sa mi nešmýkali z rúk /nabudúce musím zabezpečiť detskú veľkosť, aby sa mi nezošmykli/. Viac ako za polovicou padám a robím prvých 30. Idem ďalej …. 30…. idem ďalej ….30….idem ďalej ….30…. a tak tu máme supersériu Monkey Bar – Ape Hanger – Tyrolean Traverze a Slackline. Nevadí, mne aj tak dlhšie trvá, kým sa zahrejem. Krúžime traťou posiatou prekážkami.  Prichádza ďalšia séria burpees, kde sa mi nedarí ani na Twistri, ani na oštepe a Multi Ringu /teraz tam bola tyč, kruh a lano/. Na počudovanie si krásne dvihám LogFlip s myšlienkou na to, koľko to zase bude vážiť a ono to bolo ľahučké, že sa smejem a užívam si to. Vladko je raz pri mne, raz za mnou a tak podobne. Vidím ako zdvíha ruku, čo je znamenie, že môžem ísť dopredu /veď aj tak ma dobehne/. Na prvej balance padám. Urobím tých 30 šupnem do seba „výživku“ teda rovno dve a ideme na lano. Parádne si zvoním. Pravdupovediac ani nevnímam okolie, stále mám pocit, že sa len krútim a krútim. Sledujem čas, sem-tam mrknem do taháčika.  No po ďalšom úseku prekážok aj s Bucket Carry /vedro naplnené asi kamienkami, s ktorým máme prejsť vyznačenú trasu/, ktoré sa mi nieslo naozaj super, až na jedno šmyknutie sa dostávame k plávaniu. Myslela som, že to bude oveľa oveľa horšie. Voda bola príjemná, vonku nepršalo a veľmi sa mi tam páčilo. Pokojne som si preplávala na breh, kde sme mali preliezť Bender /kovová konštrukcia, je mierne naklonená akoby dovnútra a dosť aj vysoko, teda z môjho pohľadu a veľmi sa šmýkalo/. Tu opatrnosť bola úplne na mieste, tak som sa na to prilepila a lakťami som robila akoby hák, aby som sa nešmykla, za normálnych okolností stačí pevný úchyt a je to. A zase plávame naspäť. Memory test /LPBDCE/ bez neho to nejde. Bežkáme si a máme ďalšie burpees. Tie boli za Beater /rúčkovacia prekážka/ a Olympus. Boli na kameňoch ako za trest. Ešte som sa usmievala, veď si vravím, že áno viem, že je ich už akosi moc veľa, ale videla som Vladka, ktorý prebehuje popri mne a ide ďalej bez trestu. Vravela som, že dobehne.

Pozerám, že akási známa trasa začína a máme tu opäť krásnu supersériu Monkey Bar, Ape Hanger, Tyrolean a Slack Line /balančná prekážka/.Zo štyroch prekážok sa mi teraz podarilo zdolať tri! Tyrolean skúšam s Vladkom novú techniku zhora, ktorá nevyšla. Na Ape Hangri ma podporuje, aby som to nevzdala. Teraz som sa už vyšplhala lanom, chytám sa prvej tyčky a poď ho! Každé preloženie ruky počuť. Pomáham si takto menším krikom, hore to ide ťažšie, ale dole je to už v pohode. Zvoním a teším sa. Len som sa musela trošku prebehnúť, okúkať terén a zahriať sa, aby som zmenšila počet burpees. Comfort zóna sa blíži. Rýchlo poplaziť sa pod ostatný drôt a ideme na „rožky“.  Tak stihli sme prvý úsek za štyri hodiny u mňa aj s krásnou náložou burpees /330/. Vedela som, že sa nám treba najesť, chcela som sa aj prezliecť /tak len kraťasy som vymenila a mokré tričko z plávania/, návšteva WC  a dať do seba aspoň jeden rožok. Podarilo sa…a práve ten jeden, ktorý aj so mnou plával, rýchlo ešte mäso… hodnotím situáciu zatiaľ fajn, stíhame, ani problémy so žalúdkom nie sú žiadne. Vravím Vladkovi, že už musíme ísť, akosi sa tam zasedel, papal a rozprával sa. No veľmi dlho sme tam boli…tuším 20 minút, čo je dosť. Beriem rožok nedojedený do camelbagu a samozrejme pepsi, s ktorou som sa delila po ceste aj s Vladkom, lebo svoju celú vypil. Ale čo neurobí človek pre svoju lásku? Rožok v mysli, že zjem po ceste, no po Herculovi /kladka s mechom, čo treba vydvihnúť/, sa mi roztvoril vak a vypadol aj rožok aj pepsi. Vraciam sa naspäť, veď to snáď nie je pravda. To sa mi stalo aj v Krynici, že po vybehnutí z komfortky som skoro stratila pepsi. No rožok je taký aký je, musím ho zjesť teraz. Asi znamenie. Trošičku je špinavý a ja sa snažím ho dožúvať ešte pred Twisterom. Posilnená energiou robím burpees. Viem, že tento úsek už nebude toľko prekážok, ale tá najhoršia Sandbag Carry bola čím ďalej, tým bližšie. Časovo to vyzeralo celkom dobre, na 32 km som cítila, že to akosi mne na hodinkách nevychádza s druhým checkpoitom /časovým limitom/, že už to tu malo niekde byť a nič. Aspoň mne to natiahlo asi o tri kilometre viac, ale nevadilo, lebo aj tento čas sme stihli. Neviem si akosi spomenúť koľko kopcov sme mali. Ale už to začínalo pomaly naberať na obrátkach. Blížili sme sa tam, kde je skokanský mostík. Postupne som začínala cítiť stehná, dopovala som sa pravidelne od začiatku hroznovým cukrom a nezabudla som ani na dávky soli. Dostávame sa ku sandbagom, čo bola otváracia brána do tretieho úseku. Už ma to nebavilo a to som ani len netušila, že to všetko, čo sme doteraz prešli, bol slabý odvar toho, čo bude. Pred sandbagom už sa ozývala hlava, nechcelo sa mi a chcela som odtiaľ odísť. Premýšľam, čo tu robím a prečo toto vlastne všetko robím??? Oči slzia, hlava bojuje, Jana sa nadýchne vezme mech a vykročí hore strmým kopcom. Nič som nevidela pred sebou, ani kedy bude koniec, len svoje kroky. Bolelo to. Každý krok hore to bolelo. Za mnou dlhý rad, musela som kráčať stále vpred, bez pauzy a už vôbec nepripadalo do úvahy dať sandbag dole z chrbta. Vyšla som hore, no reku zažila som aj horšie napr. Krynica. Som rada, že pôjdem dole, ale ešte predtým mi padá z chrbta. Chalani oddychujúci pred cestou dole mi pripomínajú „You are strong, you can do it.“ Ani len nevedia, ako ma nakopli a pomohli mi uvedomiť si, že som silná. Áno som, veď by som tu teraz nebola…. poďakovala som im a pustila sa dole s myšlienkou, že už o chvíľu to mám za sebou, ale najprv som stihla spadnúť, ale našťastie si to odniesol len zadok. Opatrne krok za krokom mysliac ako ho z chrbta hodím dole idem a idem.  Na hodinkách som mala niečo okolo 35 km, kedy som začínala viac narábať s časom, ktorý mi ostáva a koľko je ešte prekážok. Boli sme na mieste, kde boli kopce, akosi si opäť neviem spomenúť, ktorý z nich sme šli prvý a či sme ho už šli? Tu nastáva ten boj. Kopce hore, hore, hore, hore. Hovorím si, že to pôjde, ale vlečiem sa. Pauzy nerobím, využívam pomalú chôdzu na dodávanie energie. Tak raz dojedám sušené mäso, výživu, keksíky. Zbehli sme dole. Trošičku mám náskok nad Vladkom. Prichádzame na betónovú cestu, kde je prekážka Tire Flip /obrovská pneumatika, ktorú treba prehodiť z jednej strany na druhú/. Je to cca 38 km. Nemôžem ju odlepiť ani zo zeme. Vôbec bez pohnutia. Už prichádza aj Vladko. Tam mám krízu. Chcem ísť preč, som nazlostená aj sklamaná zároveň na samú seba. Motivácia na bode mrazu. Musím 30. Nemôžem, nechce sa mi a ani nevládzem. Ani Vladko neprehodil, tak robíme pomaličky spolu. Postupne sa rozmazáva finish line. Čas sa mi nepozdáva. Zadržujem v sebe slzy, nejde to. Potom môj anjel strážny Vladko, mi dodáva silu, že sme v tom spolu a že sa nevzdáme, keď sme už tak ďaleko. Idem cez slzy, bolesť a betónovú cestu až sme konečne doskákali. Máme čas aj na ďalší pokec v miernom kopci, kde analyzujeme situáciu. Potom príde ďalší ešte horší kopec, a ďalší. Zase sa mi striedajú nálady, ale maximálne zlá som v momente, kedy kráčame po schodoch skokanského mostíka. Mám nervy na seba, nestíham to tak, akoby som chcela. Čakám na Vladka, dávam si výživu, zase slzy sa derú aj nadávky, taký strmý kopec pred nami, že to jednoducho nechceš. Ale nakoniec ideš a chceš. Ten čas ma asi zabije. Počítam všelijako. Mám ešte 5 hodín na to, aby som zdolala cca 12 km. No pri rýchlosti, akou idem kopcami je predstava mizivá. Ideš kopec, myslíš, že je koniec a tam je ďalší. Utrpenie a dlho žiadna prekážka. Dlho, dlho….v duchu sa uisťujem, že som nezabudla memory kód. Ďakujem za ďalšieho anjela na trati, ktorý mi vraví, že to dám, lebo všetko je len v hlave. Mal pravdu. Je to tak. Ja sa nevzdám, veď tých 10 km už nejako dobojujem. Memory ok. Terén nevnímam už veľmi, hlavné je že kopce už nie sú a ani nebudú. Mám 4 hodiny do cieľa. Ak prídem do 13tich hodín do komfortky, tak za dve hodiny tie posledné prekážky dám aj keby som mala všade robiť burpees. V hlave je len cieľ, nohy ožívajú, hoci sa pohybujem vpred malými krokmi, ale predsa len idem. Nerozprávam, vizualizujem, hovorím si slová, nevzdám to, dokážem to, som silná. Vladko je kdesi za mnou, na blízku. Musela som sa zmobilizovať a urobiť si náskok, nakoľko som v hlave robila všelijaké scenáre, ale hlavne do 13 hodín musím dôjsť do komfortky. Nechala som sa uniesť cieľom. Túžobne som očakávala návrat na trať, na ktorej sme už boli. Ale nič, tak bežíme popri domoch, ale nevšimla som si značenie a bežala inam. Ani neviem koľko navyše som si nadbehla. Vraciam sa naspäť, hovorím si nevadí, musím to stihnúť. Dostávam sa na správnu trať a vidím Vladka, dobieham ho a už sme na Bucket Carry konečne. V pohodičke beriem vedro a idem. Spolu prichádzame k Monkey Bar, kde ja zvoním a Vladko ostáva. Idem napred, veď ma dobehne. Tie prekážky už dá. Ja si ešte pred komfortkou robím 60 burpees /Tyrolean Traverze a Slack line/. Čas je ok. To stihnem. Už je šero, ale čelovku nezapínam. Rýchlo som sa poplazila a hybaj ho. Vlietam do komfortky ako zmyslov zbavená, lebo musím to dokončiť. Jednoducho chcem veľmi medailu. Rýchlo na WC, doplniť vodu a idem preč. Rýchlo sa zotmelo. Musím ísť nie je čas /mala som do konca hodinu aj 45 minút/. Vybieham do posledného kola so zapnutou čelovkou. Ťahák som dlhšie nepozerala a ani som len nevedela, že tie horšie prekážky už boli. Teda som dúfala. Pribieham ku kladke, už je tma. Tentokrát mi nevyšlo zdvihnúť to úplne hore. Jednoducho sa zastavilo a hotovo. Celý mech mi spadol dole, bohužiaľ už som nemala nový pokus tak som si dala 30 už teda po tme. Už som tie burpees ani nevládala robiť, pri Twisteri a Multi Ringu už vyzerali všelijako. No nevzdala som sa ani napriek opäť našúchanému chrbtu z camelbagu.  Oštep mi opäť nevyšiel. Ale balance sa mi podaril. Sledujem čas a vyzerá to fajn. Len už som strácala prehľad, koľko ešte do cieľa, hoci dobrovonľníci už povzbudzujú, že sme skoro tam. Lano predo mnou. Najhorší zážitok na Spartanovi vôbec. Verila som si, že už nechcem a nebudem robiť burpees. S odhodlaním sa šplhám hore, nohy spolupracujú, ale ruky nie. Bola som asi jeden ťah od zvončeka. V momente som spanikárila. Ruky dostali akýsi kŕč, nevedela som nimi pohnúť, ale nič nebolelo. Strach, veľká výška, neviem, čo robiť. Kričala som, že sa bojím, že padnem, nech ma prosím niekto chytí. Dobrovoľníci, že to dám ešte. Asi som už aj plakala, bože zase spadnem /jeden úraz mám za sebou týkal sa tiež pádu/, všetko sa mi vynorilo, veľmi som sa bála. Bože to bol zúfalý krik, ale všetko trvalo chvíľu, bola som bezradná, len viem, že na mňa pozerali hore a ja na nich dole. Bola som vysoko, nevedeli ma dočiahnuť. Neviem ako dlho som tam bola bez pohybu, no v momente padám ako hruška. Našťastie tam stál ďalší anjel, vysoký dobrovoľník, ktorý natiahol ruky a keď som padala, tak mi zbrzdil pád. Pre mňa čo nemám ani 150 cm výšku, to bolo vysoko. Chvalabohu som na žinenke a dole, môžem sa hýbať, ale som vystrašená. Idem po chvíli robiť burpees a dobrovoľník hovorí, že sú to už posledné burpees, že bude cieľ. Už len cargo sieť a nejaké steny preskočiť a sme tam. Celá rozklepaná po tom páde dokončujem burpees. Zastavím sa ešte pri dobrovoľníkovi a ďakujem mu zo srdca, že ma zachránil. Idem po svojich za svojou medailou. Vidím FINISH, je krásne vysvietený. Pred stenou chvíľu stojím. Chcem si to ešte chvíľku užiť. Cítim, že emócie sú už všelijaké. V momente, keď som stenu preskočila som aj zabudla na všetko zlé a išla si pre medailu. Až keď ju máš na krku, pochopíš. Možno nie hneď, ale máš zo seba dobrý pocit. Až postupne si uvedomíš /teda v mojom prípade/, napr. aj keď píšem report, čo bolo kľúčové, aké znamenia sa diali na trati, prečo som sa v daný okamih tak správala a prečo? Jedno viem, že toto bol pre mňa boj. Boj, ktorý som chcela vzdať, bolo mi to jedno a potom ma naštartovali ľudia na trati a obrátili moje zmýšľanie. Fyzicky som sa cítila v pohode, len boj s negatívnymi myšlienkami ma vyčerpal psychicky. Bez sĺz v cieli po úspešnom „boji“ to ani nejde. Je to také prirodzené si myslím. Aj môj Vladko je už pri mne. Po 14tich hodinách môžeme ísť konečne spolu na izbu a do ružova sa vyspať, ale hlavne ísť do komfortky po zvyšné rožky a všetky ich zjesť na izbe!

630 burpees na konte, celkový čas na trati 14:00:47 a fialová kráska na krku!

30.08.2020

Mala som bežať Super aj Sprint, ale po Ultre som vedela už počas preteku, že nepôjdem. Srdce a hlava mi hovorili, aby som nešla. Počúvla som a dobre som urobila. Ráno som bola trošku deprimovaná aj smutná, že nepôjdem, ale pohľad na fialovú krásku bol dostačujúci. Rozhodla som sa teda, že sa vrátime do festivalky, a že by som rada rozdala svoju radosť aj iným. Sledovali sme pretekárov na Supri. Povzdbudzovala som ich a tešila som sa z ich úspechu, keď prekonali prekážku, lebo som sa úplne vedela do nich vcítiť. Lebo jednoducho je to úžasné. Mala som dobrý pocit zo seba, že som ich mohla podporiť aspoň trošku a viem, že im to pomohlo. Spokojná odchádzam z Liberca, samozrejme aj s fotkami s tou úžasnou fialovou kráskou. Veď, ak by som šla behať, tak by som tak akurát zmokla a fotky by neboli. Ďakujem za podporu na trati od Vladka, Mareka, Tomáša, dobrovoľníkov a všetkých, ktorých som tam stretla a verili, že to dokončím.

Takže do tretice?

@jennyspartan