TO BE THE WARRIOR, IS ONLY YOUR DECISION

Po krátkom mentálnom zmätku v hlave po 24 hodinách, som cítila zlosť, hnev, únavu, ale zároveň aj chcenie vyskúšať si predsa len tie štyri hodiny. Najviac však som sa obávala počasia. Skôr ako som sa rozhodla som celá rozrušená zavolala Vladkovi, že som síce HH24 finisher, no musím však pokračovať aj na HH 4. Bola som nervózna. Oznámila som to aj mame a dievčatám a potom to opadlo. Od nervov som sa rozplakala s nikým som nechcela už komunikovať ani som si len nestihla spraviť radostné foto a ostala som sama so svojimi myšlienkami. Chcelo to len telu dodať živiny, cukor a vodu a hneď bolo lepšie a tak som sa veru začala chystať aj na HH 4 hodiny. Pomaly som sa prezliekla a pripravila všetko potrebné. Mala som približne tri hodiny čas. Stihla som si umyť zuby, pretrieť tvár, dať si teplý čaj a zjesť hranolky. V duchu som myslela na počasie, aby pekne vydržalo bez dažďa. Trošku som cítila únavu a mala som možnosť zdriemnuť si aspoň na 20 minút. Nevedela som sa zo začiatku uhriať, trvalo to možno hodinu. Najviac však čo mi vadilo, že som tam bola sama, bez Vladka, bez dievčat. Musela som si so všetkým poradiť sama a sama na všetko myslieť.

Nastala hodina 16:00 a ja opäť raz stojím v jednom rade svojim tímom a začíname druhú časť. Počasie drží, slniečko svieti. Výhodou tohto HH bolo, že sme nemali záťaž, len „ľadvinku okolo pásu“. Myslela som, že mi reku nebude zima, keď nebude pršať, veď som dobre oblečená. No po úvodných pár minútach sa spustil taký lejak, že sa z toho zjavili priamo z neba krúpy, ktoré mi udierali do krku a hlavy. V sekunde som bola mokrá ako myš a odvtedy už slnko nevyšlo. Začala sa poriadna búrka a hurikán ako sa patrí. V momente, ako som zmokla, nenávidela som tam všetko. Nechcela som tam byť, nechcela som robiť tie angličáky v daždi a zime. Nechcela som. Chcela som sa vzdať a odísť niekam, kde bude teplo. No ale čo by som tam zase sama robila, keď Vladko mal prísť asi okolo ôsmej večer, keď sme my mali končiť. Zaťala som zuby potom, čo som to nahlas vyslovila, že chcem odísť, no stačila jedna veta od Rada a ja som pokračovala.

Nasledovala som svoj tím, po daždi, v neskutočnom diskomforte, niekam hore. Nič som nemala na sebe suché. Krok za krokom, no myšlienky ma stále nabádali k tomu, aby som sa vrátila niekam do tepla a vyzliekla tie odporne mokré veci zo seba. No čas plynul a my sme sa postupne rozohrali. V podstate sme sa pekne hrali celé štyri hodiny. S tenisovými loptičkami a čínskymi paličkami. Takto sme chodili vo dvojiciach hore a dole a našou úlohou bolo v paličkách držať loptičky. Čo sme na chvíľu zastavili, tak tá zima bola silnejšia ako ja. Ako sme tak stále hore na lúke, bola pri mne Dita, s ktorou sme sa rozprávali o svojich deťoch. Moment, kedy všetko zlé odišlo a na chvíľu som nemyslela, kde práve som a ako sa cítim.

No ale čas beží, úloh je veľa pred nami, tak ideme znova. Tentokrát dávame všetky svoje „ľadvinky“ na jednu kopu a v polohe plank si ich podávame z ruky do ruky až dole na kopec. A takto krásne v jednom zástupe až na miesto určenia, aby sme ich opäť nechali dole a rozbehli sa hore, lebo sme tam zabudli našu endurance vlajku. Samozrejme, kým sme zišli dole, naše taštičky sa poskrývali kade-tade. Rýchlo sme ich museli nájsť a rozdeliť si ich, ktorá komu patrí. Samozrejme takú, akú som mala ja, malo aj možno ďalších 6 ľudí. No našťastie som tam mala ružový duck tape, takže ľahko som zistila, ktorá je moja.

 Pokračujeme ďalej a to v podávaní si ľadviniek chrbtom dole, pričom robíme sklápačky, aby sme sa dostali dole. Potom už veľa nepršalo, skôr sa mi zdá že len mrholilo, ale to úvodné zmoknutie sa nieslo so mnou celým hurikánom. Celý čas mi bolo nepríjemne. Aj som zabúdala, že sme vlastne zbierali body. Približne hodinu a pol pred koncom som už bola premrznutá. Len som tak stála, dala si buffku a snažila sa dýchať aspoň trošku teplého vzduchu. Pomaly sa už stmievalo. Jednou z posledných úloh bolo lozenie hore a dole krabou chôdzou alebo vo výpadoch, už presne neviem, lebo sa mi pletie jeden hurikán z druhým. Jednoducho mali sme liezť hore s paličkami v rukách, aby sme si hore vytiahli jedno písmenko, ktoré sme zniesli dole v paličkách a postupne sme mali zložiť nápis z písmen. Samozrejme po anglicky. Ruky som mala skrehnuté. Nemohla som urobiť jeden normálny pohyb, zuby mi drkotali a mne prišlo nemožné vyliezť ten kopec. Prišli slzy, úľava a nakopnutie zabojovať. Robila som, čo chceli, svojim tempom a snažila sa poraziť zimu.

Chodila som ako mátoha a čakala na vytúžený koniec HH 4 hodín. Už je tma a pol hodina do konca, možno ani toľko nie. Počítame si body, ja mám našťastie dostatok, takže som finisher. No ostali nám asi štyria, ktorí nemali. A tak sme v zime a mokrí robili posledných 100 angličákov ako tím. Nekonečné angličáky. Už som vedela, že sa blíži koniec, ale najviac som sa tešila, keď uvidím Vladka a že tam už nebudem sama. Nevidela som ho, hoci som už pokukovala. Mám to je. Je koniec a ja po druhýkrát pristupujem k svojim odmenám. Dostávam tričko, nášivku a retiazku. Tretinka stále zostáva čakať na mňa spolu aj s tretinkou z HH 24. Ešte spoločná fotka a môžeme odísť. Hlavou mi chodia myšlienky, či budem schopná ísť zajtra na posledných 12 hodín. Cítim veľké vyčerpanie, no pred spánkom si musím ešte prekontrolovať veci na HH12, osprchovať sa a zjesť párky, aby som konečne mohla zaspať. Myšlienky neboli žiadne, bolelo ma celé telo, ale aj napriek tomu som si vedela nastaviť budík na ďalší deň. Čakalo ma približne 5,5 hodiny spánku.

@jenny

5417 Comments