Tak toto bola sobota, ktorú som jednoducho potrebovala zažiť. V poslednom čase som ani len nemala čas myslieť na nejaké preteky, hoci vo voľnom čase, ktorý som si akosi pri tomto dočasne hekticky usporiadanom využívaní času, predsa len našla chvíľu na nejaký ten beh a zopár tréningov.

Ako sa už blížil dátum, predsa len som pokukovala nad tým Jelencom. Vedela som dávnejšie, že sa tam bude konať aj Hurricane Heat, ale ten som pre zmenu vynechala. Trail 10 kilometrov sa mi zdal prijateľnejší aj vzhľadom k tomu, že doma som nebola už dva týždne a časť z výbavy by mi aj tak chýbala, tak predsa zvíťazil Trail. Prvýkrát som mala možnosť odbehnúť si 10 kilometrov v rámci Trailu v maďarskom Salgotarjáne a vtedy to naozaj malo šťavu a bolo to veľmi dynamické, živé a aktívne. Čiže prvý Trail vo mne zanechal pozitívne myšlienky a brala som to aj tak, že kde inde by som si mohla preveriť svoju kondičku a aj to, ako na tom v súčasnosti s behom som.

Počasie som akosi neriešila a v pokoji som si chystala oblečenie na preteky v piatok večer. Ani som len nepomyslela na to, že by sme naozaj mali skutočné spartanské podmienky. Večer sa krásne rozpršalo a reku pozriem si predsa len tú predpoveď pre Jelenec, či aj tam nehrozia nejaké zrážky. No a bolo to. V duchu som dúfala, že aspoň, keď budeme na trati, aby nepršalo. Nechala som to tak a nevedela som sa dočkať soboty až som nemohla poriadne zaspať.

Ráno bolo skvelé, veľmi som sa tešila a s Tomášom sme mohli vyraziť už o 7:30 z Bratislavy /ďalší pretek, ktorý som nebola so svojou rodinou a ďalší, na ktorom nebol so mnou aj Vladko/. Cesta ubiehala v pohodičke ani som si neuvedomovala, aké je v skutočnosti počasie. Raz mrholilo, raz nie, ale v podstate mi to bolo jedno, keďže som si išla dnešný deň užiť na maximum. Jáj konečne sme vystúpili na plnom parkovisku, kde postupne vidím známe tváre, ktoré som už dlhšie nevidela a úprimne som sa tešila. Kráčame do festivalky, kde už vidíme húfy Spartanov. Jáj a už vidím Jara, Vierku, Imra, Mirku, Magdušku, Nelu, Evku, Janu,  a proste všetkých a som z toho nadšená. Táto atmosféra, hudba, ruch, ľudia mi veľmi veľmi chýbali.

Samozrejme som sa zarozprávala, hneď ako som prišla. Štartujem o 10:00 a musela som veru pozorne sledovať čas, aby som zase niečo nezmeškala. Rýchlo som vybavila registráciu, odniesla vak do úschovne, nasadila si čelenku a čip a ešte som rýchlo vybavila wc a mohla som sa sústrediť a užívať celú túto atmosféru. Na počudovanie som stihla ešte aj rozcvičku, kde som už veľmi neriešila to, kam stúpam so svojimi ružovými botaskami.  Jednoducho som vedela, že čistá dnes v cieli nebudem. Festivalka bola rozmočená a hneď v úvode štartu nás potrápilo blato aj mlákami. Bolo mi to jedno, keďže oprskaná blatom som už bola z rozcvičky. Čakám na štart, nastavujem hodinky, vládne príjemná atmosféra a idem si to užiť, ale zároveň sa budem snažiť, bežať, ako najlepšie budem vedieť a dám si krásny tréning. Prichádza ešte Tomáš a dávame si foto pred štartom, kde som využila zábranu, aby som sa zvýšila, a aby fotka bola fajn a tiež aby som vyzerala trošku vyššia. Veď trošku srandy treba stále.

A je to tu. Vyštartovali sme. Akosi som sa zle postavila, nebola som ani vpredu, ale ani vzadu, ale keby som bola vedela, že predrať sa na vhodnú pozíciu bude náročnejšie, hneď by som šla dopredu. Hneď v úvode sme začínali rovno aj s blatom. Dávala som pozor, aby som sa nepošmykla alebo do niekoho nenarazila. Našťastie som sa prebrodila rýchlo a utekala som rýchlo a bolo mi jedno, či je tam mláka alebo nie, lebo som vedela, že musím rýchlo cez toto prejsť, aby som sa ďalej nezdržiavala a dostala sa na pozíciu, kde nebude veľa ľudí, tak som si pridala hneď od začiatku a postupne som sa dorovnávala do svojho tempa, hoci v úvode som sa riadne zadýchala. Bežecky sa mi šlo úplne na parádu. Počasie bolo príjemné, trochu pod mrakom, ale veľmi vyhovujúce a čo bolo najlepšie, že nepršalo. Prvý, druhý, tretí kilometer za mnou. Cítim sa dobre, aj mierne stúpania zvládam bez väčších problémov. Ak som nevládala, rýchlo som vydýchala a hneď aj znova som bežala. Takých prestávok som mala dokopy asi tri. Posledná bola pri stúpaní hore pod hrad Gýmeš, ale to nebudem predbiehať.

Po približne polovici ma na trati prekvapila milá spoločnosť. Stretla som Lukáša, s ktorým som mala možnosť bežať aj časť svojej prvej Ultry v Krynici, kde ma jeden úsek pekne potiahol a zároveň sme sa počas behu a zvyšovania našej kondície stihli porozprávať . Inak tomu nebolo ani teraz. Veľmi mi to spestrilo celý pretek a my sme mali možnosť porozprávať o zopár veciach. Ako sme sa tak rozprávali a zhodou okolností som práve rozprávala o svojej túžbe, ako by som opäť raz chcela v budúcnosti trénovať deti a ako som tak zaujato rozprávala, sem-tam som lapala aj po dychu, lebo som opäť veľmi mierne stúpali, potkla som sa a spadla som ako som to dopovedala. Tento pád bol taký jemný, akoby som spadla do perín. Vďaka bohu za to blato a za ruku, ktorá ma zachytila a zaborila sa do blata. Neboli tam práve žiadne kamene a ja som len za pomoci Lukáša vstala a mohli sme pokračovať ďalej. Takže moja výzdoba na legínach a tričku sa obohatila o pár blatových škvŕn.

Chvíľku cesty som si aj myslela, že som týmto úsekom už šla v rámci HH, na ktorom som tam bola vo februári, ale zjavne som sa mýlila, ale prostredie bolo rovnaké. Tentokrát sme išli inou cestou, ktorá viedla pod hrad. Tu sme absolvovali posledné stúpanie, kde sme preliezali aj popadané stromy. Vyšli sme hore a čakal nás nádherný výhľad. Hovorím Lukášovi, že sa môžeme aj odfotiť, že tu mám mobil. Tak sme sa sfotili ja jeho a on mňa. Dokonca som sa stihla aj pohojdať na hojdačke, ktorá bola zavesená na strome. Ani neviem ako dlho sme sa tam zdržali, ale užili sme si tento okamih. Ak by som sa ponáhľala, nebolo by to ono a ľutovala by som. Tak som spokojná bežala napred, lebo som vedela, že sa pobeží už len dole a do cieľa už to nebolo veľa, možno nejakých 2,5 kilometra. Rýchlo som sa snažila stiahnuť stratu a obehnúť aspoň zopár ľudí, ktorí nás predbehli, kým sme si robili foto.

No posledný úsek do finishu som si teda užila. A hlavne som si to užila so svojou úžasnou šnúrkou na pravej botaske, ktorej sa práve vtedy zachcelo robiť mi problémy. Bol to krásny zbeh, ale bolo treba dávať pozor, lebo boli tam aj konáre, väčšie kamene a samozrejme nerovný povrch. Rozbehla som sa super, nohy ma držali, nabrala som skvelé tempo, len tá šnúrka sa začala vzpierať a rozväzovať sa mi. No čo už, bezpečnosť nadovšetko, tak som našla vhodné miesto, aby som iným nezavadzala a rýchlo som sa ju snažila zaviazať, lenže ruky nechceli spolupracovať. Mala som ich mierne skrehnuté a triasli sa mi. Ale nič vravím si, že hlavne v zdraví dôjsť do cieľa. Takže zase sa rozbehávam, predbieham jedného pána, ktorý ma stihol obehnúť a tak sa to opakovalo ešte dvakrát. Škoda toho, lebo ten zbeh bol naozaj nádherný a veru skvele sa mi bežalo.

Posledný úsek pred cieľom, pridala som, hudbu bolo počuť, jeden milý pán nás všetkých povzbudzoval, že už sme v cieli. A som tu. Ako pri všetkých pretekoch aj tu som si nenechala ujsť možnosť preskočiť si pomyselný oheň so svojim mini výskotom a už si preberám novú, krásnu a pre mňa motivujúcu medailu. Môžem si teda povedať, že Spartan sezónu som si pekne otvorila a už len mi ostáva nahovoriť na nejaké tie preteky aj Vladka.

V cieli sa všetci vítame, rýchlo hodnotíme, gratulujeme si. Beriem si banán a rýchlo utekám pre nové tričko. Zdá sa, akoby sa ochladilo, ale prezliecť sa nestíham. Práve v čase, keď som si vybrala z bagcheku vak, tak Pinky ohlasuje súťaž vo festivalke, kde môžeme vyhrať nejaké veci zo spartan shopu. Hneď ma to prilákalo a nakoniec sme  to aj s Tomášom absolvovali. Videla som, že by som mohla vyhrať spartan šatku, po ktorej už som dlhšie pokukovala a teraz som mala príležitosť. Súťažili muži aj ženy. My sme boli len dve, ale o to nešlo. Hlavne bola zábava a aj zima, tak som sa chcela zohriať. Spravila som si jedno kolo v rámci festivalky, kde som zdvihla armer, neprešla olympus, tak som si odskákala 5 burpees, preskočila stenu, podliezla prekážku a šprintovala do cieľa a šatka sa stala mojou. Potom sme sa rýchlo vytratili, lebo vo festivalke už začal spartan workout.

Samozrejme prezliecť som sa nestihla naozaj. Ostala som celá zablátená a odviezla sa naspäť na internát. Ale nezašpinila som nič.

Výborný impulz pre mňa. Tento trail som zabehla za 1 hodinu 8 minút. Chcela som svoj čas posunúť pod hodinu, ale nevadí. Nebyť toho fotenia a tej úžasnej šnúrky, snáď by sa niečo vylepšilo. Skončila som desiata vo svojej vekovej kategórii a som spokojná. Stále je možnosť byť lepší, vytrvalejší, výkonnejší. Ja som rada, že ma nohy nesklamali, že sa mi pekne behalo, že mi nerobilo problém behať aj do miernych kopcov a že pri zbehu ma podržali aj kolená. Bol to ten pretek, ktorý som naozaj potrebovala, aby som opäť nabrala chuť pretekať a chuť dávať si nové ciele a nevzdať sa niečoho, čo mám rada, aj napriek nie príliš ideálnej situácii, ktorú teraz prežívam. Už dva mesiace som na druhom konci republiky, bez rodiny. Bez svojho pohodlia, bez detí. Som akoby odtrhnutá od nich. Vidíme sa len sporadicky a veľmi málo. Moja psychika bola v posledných dňoch zvláštna a preto neľutujem, že som do toho spartanského živlu opäť raz prišla.

@jennyspartan