… veru privítala nás mrazivo…

Je konečne 20.01.2024, dátum ktorého som sa nevedela dočkať a konečne som opäť mohla vypnúť od každodenného stereotypu a chaosu v práci. V deň pretekov nemám nič iné v hlave a všetko akoby mizlo preč.  Na skoré ranné vstávanie som už ako tak zvyknutá, ale keď sa ide na preteky nerobí to žiadny problém. Vyrážame už ráno o piatej, aby sme došli v predstihu do maďarskej lokality Salgotarján, ktorú mám mimochodom veľmi rada. Bežecky mi sedí a aj prostredie je celkom fajn a v neposlednom rade aj kvôli tomu, že sa mi s touto lokalitou spájajú krásne pretekárske zážitky – HH 4 hours, Spartan trail, Spartan Trifecta Weekend.

 

V momente, keď  som na stránke zahliadla mapu trate v rýchlosti som ju prebehla očami a vravím si, že asi to bude ťažké. Zase som si v hlave robila scenár a začala stresovať, čo a ako bude ešte skôr ako som tam bola. Keďže mi na cvičenie v poslednom období neostáva nejako extra času, všetko zliepam akosi dokopy a ten beh len minimálne, tak mi hlavou vírili rôzne myšlienky. Nechcem sa pretekov len zúčastňovať tak, aby bola „placka“ doma, ale hlavne preto, aby som bola so sebou spokojná a taktiež sú preteky pre mňa ukazovateľom súčasného stavu kondície, vytrvalosti, sily a hlavne mentálneho pokoja.

Najväčším strašiakom pre nás boli mínusové teploty, ktoré nie a nie klesnúť. Pár dni vopred som si vravela, že beh bude ok, ale keď som videla tie mínusové čísla, úsmev začínal mrznúť. Do cieľa sme dorazili s ukazovateľom -9℃. Po vystúpení z auta nás po chvíľke začalo klepať, tak sme rýchlo vyriešili toaletu, registráciu a hybaj ho naspäť pripraviť sa do auta.

Pred štartom ešte rýchlo vybaviť backcheck a už sme v štartovacom koridore, kde začíname svoje prvé preteky v tejto sezóne. Ten mráz aspoň zmierňovalo príjemné slnko. Ako tak som sa uspokojovala, že mi nie je zima, že budem mať tempo a bude to dobré. Moje obavy sa rozplynuli po pár metroch, kedy mi v podstate zima nebola, až na konce prstov na rukách. Behalo sa dobre až na celou cestou  zľadovatený a zamrznutý povrch, kde bolo na mieste dávať si pozor ako a kam bude smerovať ďalší krok. Samozrejme pošmyknutí bolo neúrekom, ale hlavne bez zranenia. Prvá stena za mnou, hurdles a mám tu obľúbený bender. Prešla som, hoci námraza na oceľových trubkách bola miestami viditeľná, no pomaly sa dalo všetko zvládnuť. Nepamätám sa presne, ako šli za sebou prekážky, ale čo môžem spomenúť je to, že nie všetky mi vyšli, takže ešte nie je čas „zomrieť“!

Oštep odletel kúsok mimo terča, ballance sa veľmi šmýkala, takže hlava neriskovala trestom mi bolo trestné kolo so zamrznutým sandbagom na ramene v celkovej hmotnosti 18 kg. Ručkovačky počas trate nevyšli a to mi bolo ľúto a použila som z hnevu na samú seba jedno veľmi škaredé slovo a potom asi ešte dve menej škaredé slová, čo nemám vo zvyku nahlas a s hnevom a práve na pretekoch. Jedno trestné kolo behu mi pomohlo usporiadať myšlienky, pozviechať sa a vyraziť ďalej k cieľu. Celú cestu s menšími prestávkami mi robil  spoločnosť Vladko a navzájom sme sa podporovali.

Prešli sme Z-wall, ktorej stupačky boli úplne šmykľavé, poniesli sme betónovú guľu, ktorá sa mi už zo zdvihu šmýkala v rukách a pôsobila ťažšie ako zvyčajne. Pred cieľom ma potrápil sandbag a bucket carry, ktoré ma neskutočne natlačili na ramene. Záver pred cieľom nám vyšiel podľa predstáv, spoločne sme sa vyšplhali lanom, vytiahli hore herculovu kladku a spoločne zdolali aj poslednú prekážku multi rig a zazvonili si na zvonec a winter supru bol koniec, ale ešte predtým sa stalo niečo, čo sa doteraz na pretekoch nestalo. Nepreskočila som oheň, ale  preskočil ho Vladko so mnou na rukách a takto si ma doviedol do cieľa. Na hodinkách mi ukazovalo niečo okolo zabehnutých 12 kilometrov a v konečnom poradí som skončila na 28. mieste v kategórii Open Women a počas cesty sme si stihli urobiť aj zopár „selfíčok“.

Aj dnes môžem zhodnotiť, že Spartan je súčasťou môjho života, pomáha mi prežiť, dodáva mi sebadôveru a motivuje ma, aby som nestagnovala. Nie vždy je to jednoduché a ideálne, ale dá sa to. Každý pretek je jedinečný a špecifický a pri tomto bolo dôležité sa nepošmyknúť, ale vedieť bežať aj s pridanou prekážkou – ľadom. Stálo to samozrejme za to a krásna medaila je doma v zbierke, ktorá bude pripomínať mrazivý začiatok sezóny 2024.

Jenny