Dlho očakávaný event bol na dosah ruky. Po zverejnení gear listu som ostala celkom pokojná, ale aj podozrievavá, čo si pre nás opäť pripravili. Pokojná preto, lebo nebola žiadna extra váha a podozrievavá preto, lebo by to malo byť možno čosi komplikovanejšie vzhľadom na jednoduchosť gear listu. Mali sme tentokrát len jednu špeciálnu položku a tou boli dve palice tzv. broomsticks s dĺžkou najmenej 160 cm. Nemala som väčší problém ich zohnať v záhradkárskych potrebách. Na Hurricane som sa nejako extra nepripravovala aj vzhľadom na situáciu so svojim kolenom, ale bola som pokojnejšia, lebo som vedela, že sa koleno umúdrilo a prestalo bolieť, čo mi umožnilo užívať si pohyb v akejkoľvek podobe. Nebála som sa, ba dokonca som ani nemala čas riešiť, čo by sme mohli robiť. Hoci pár tipov v mojej hlave bolo. Najdôležitejšie bolo všetko zbaliť do ruksaku a minimálne dvakrát si skontrolovať, či mám naozaj všetko. Jediné, čo mi vírilo hlavou bolo, že ten gear list je akýsi krátky a že mi tam čosi chýba. No neprišla som na to. Až pred odchodom do Valče sa ma môj zlatý manžel spýtal, či mám aj čelovku. A ja že nemám, veď nebola napísala v Gear liste, ale on mi ju medzi veci nakoniec hodil aj baterky mi vymenil, lebo od minulého H3X už boli slabé. Ešte že ho mám. Do Valče sme vyrazili už vo štvrtok poobede aj kvôli pracovným povinnostiam s prípravou na Spartan Kids. Vedela som, že pred HH už veľa toho nenaspím ani neoddýchnem. Hlavné bolo pre mňa mať všetko prichystané. Po rušnom piatku a príprave posledných detailov na izbe napr. maľovanie na palice som prišla aj na to, že predsa som len zabudla dôležitú vec. Botasky na HH, ale čo ma tešilo, že som mala ružový duck tape a vymaľované paličky.

Bola som unavená po celom dni na slnku, ale spravila som to tak, ako minule v Pezinku. Obliekla som sa, nastavila budík a na chvíľu som si „zdriemla“. Ja to jednoducho potrebujem. Síce to bola len chvíľka, pomohla mi. Všetko nekomfortné. Hodina, kedy vstávam, miesto, kde spím, ale už cítim v žalúdku chvenie a viem, že prichádza tá chvíľa. Prichádzam na registráciu celkom v pohode, ruksačik je ľahučký a palice nie sú tiež väčší problém. Určite lepšie ako dve dvojmetrové pvc trúbky. Prichádzam na miesto registrácie, mnoho účastníkov ma už predbehlo a vidím ako ležia na chodníku a pred nimi horí sviečka. Chvenie v žalúdku sa zintenzívnilo. V momente, kedy si dávam dole ruksak, pokladám ho dole na zem, vtom počul buchot,  duté prasknutie. Áno, rozbila sa mi fľaša naplnená vodou, čo som mala pripravenú. Zdvihla som vak a krásne celá vytiekla. Jednoducho som to odpálila, hneď s vodou. Neostávalo mi nič, len ísť sa registrovať. V momente, keď vedúca krypteia hovorí, že nemôžem mať hodinky ani kľúče ani občianku pri sebe, tuším , že sa pôjde do vody. Dostávam biely „dres“ , sviečku s kódom A5 a jednu zápalku. Ešte kým sa všetci stihli registrovať mi jedna milá pani doniesla vodu za čo jej veľmi pekne ďakujem. Bola by som smädná. Fľaša bola celá na polovicu prasknutá. Mala som ju rada, bola ružová a celkom veľa vody sa do nej vmestilo. Aj som sa čudovala prečo sa to stalo, minerálku som si neplnila do fľaše, to som si extra čistú vodu kúpila a preliala. A možno to bolo znamenie. Stále, keď sa mi niečo či už pred pretekmi alebo pred čímkoľvek kam idem udeje také, čo už nestíham zmeniť, beriem to ako dobré znamenie. Takže aj v tomto prípade ako inak. Bolo to super.

Sviečka horí, voda je vo vaku, som zaradená, ľahám si na zem a strážim oheň, aby nezhasol. Nebola zima, vnímala som príjemnú tmu a svetlo sviečky. V tichosti ležíme, no nie dlho. Začíname privítanie, warrior ethos, gear list check s buffkou na očiach. Nasleduje kvalitná rozcvička s paličkami. Žalúdok sa už prestal ozývať, ale stále som bola ešte nervózna, lebo nám vzali hodinky a vedela som, že plynutie času bude iné. Rozcvičujeme sa s paličkami. Celkom fajn, až kým sa nepopletiem pri jednom cviku, ale myslím, že si ma nikto nevšimol. Ok, začíname. Vak na chrbát, zisťujem kto je so mnou v tíme, aha som jediná ženská v chlapskom tíme. Povel znie, bežíme so sviečkami a palicami ako tím. Komu zhasne, tak celý tím robíme dva angličáky, ale všetci naraz. Takže kým sme sa zosúladili tak prešlo pár burpees. Bežali sme, no nenapadlo by mi, že hneď na začiatku máme ísť do vody a k tomu pod ostatný drôt so všetkým aj so sviečkou a treba dávať pozor, aby nezhasla. Och, ako sa mi tam nechcelo vliezť. No na počudovanie, voda bola príjemná, ale nepríjemné bolo sa tam hneď zo začiatku plaziť. Mne sviečka zhasla, nevedela som, ako sa tam mám poskladať a ešte dávať pozor na palice a ruksak. Nejako sa mi podarilo rýchlo sa poplaziť a byť prvá za ostatým drôtom. Ihneď som išla na pomoc tímu, podávali palice a ruksaky a snažili sme sa zachrániť jednu horiacu sviečku. Ja som si ani neuvedomila, že zápalku som namočila. Mala som ju zastrčenú v ponožke na boku. No našťastie sme dostali ako odmenu, že sme prešli ako prví balíček veľkých zápaliek. Mokrí a so sviečkami pokračujeme ďalej. Ak zhasne ideme dva angličáky. Dostávame sa na osvetlené miesto blízko jazera, kde sa namočia všetci, čo budú bežať trifectu. Na chodníku nás čakala prvá challenge. Palice na nohy dole, sviečka do rúk a držíme, nohy a ruky hore. Pekný zaberák. Končíme, niektorí si pripisujeme body a ideme na ďalšiu úlohu.

Ruksaky nepotrebujeme, len paličky, zápalky a sviečky. Úloha znie, palice na chrbát, sviečka pred nami a pohybuj sa medveďou chôdzou napred. Kolená nesmieš položiť na zem. Ak ti palica spadne nevadí, ale ak zhasne sviečka, celý tím dva angličáky. Takto to trvalo veľmi dlho, kým sa nám podarilo prejsť nejakú vzdialenosť. Čo sme spravili dva a chystali sa ďalej, museli sme robiť ďalšie a tak dookola. Stop, burpees, pripaľovanie sviečky. Neskôr sa pokračovalo, ale už bez sviečok, ktoré sme odložili na jednu kopu. Nevedela sme ako dlho ešte takto budeme „medveďovať“. Bez sviečok to šlo lepšie, sama som bola prekvapená, že tá palica mi pekne držala na chrbte. Dostala som sa dopredu tímu. Aj som sa obzerala ako ďaleko sú za mnou, stále nám totiž prízvukovali, že ste jeden tím. Ale keď krypteia povedala, že môžem ísť tak sme šli. Samozrejme nás zaviedli aj cez vodu, po kameňoch. Toto nie, len to rýchlo prejsť. Nohy ma už pálili a aj ramená sa ozývali, veľmi by to chcelo už zmenu pohybu a vtom znie postaviť sa a bežať s palicami okolo jazera. Behá sa mi dobre a nie je zima. Už si presne nepamätám, čo bolo skôr alebo neskôr, ale okolo toho jazera sme si dali viackrát bežecké kolečko. Kým sme opäť všetci dali dokopy podľa tímov, utvorili sme rozostupy a nasledoval memory test. Rozcvička s palicami. Bolo si treba spomenúť na cviky, ktoré sme robili v poradí, v akom nám ich krypteia ukazovala. Nepamätala som si všetky, ale chalani z tímu boli skvelí a všetko si zapamätali. Takže opäť raz sme si ich opakovali a čuduj sa svete, vtedy sa mi podarilo tie cviky aj celkom dobre spraviť, hoci som sa neraz poplietla s ľavou či pravou stranou. Všetky sme museli robiť ako jeden tím rovnako.  Tímová práca bola základom.

Nová úloha znie, kde máme ruksaky. No nemáme, lebo sme ich všetci nechali na jednej kope a zrazu tam neboli. Takže sme si ich museli nájsť. Niektoré boli vo vode, niektoré pohodené v tme. Potom nasledovala „hádanka“ – kde máme duck tape? Veď tie nám všetkým zobrali pri gear list check. Takže záhada vyriešená – boli skryté v ruksaku jeden z kryptei. Úlohou bolo pripraviť si paracord a všetky ruksaky /teda z nášho tímu/ zviazať jedným paracordom a pripraviť si duck tape a napevno obviazať tuším 8 palíc duck tapom, aby nám tak vznikla obrovská akoby „ihlica“ /to som až potom pochopila/. Môj krásny ružový duck tape bol celý na mieste a zdobil našu „ihlicu“. Potom sme zvyšné paracordy zviazali dokopy, ruksaky odniesli na vytýčené miesto, natiahli paracord a uviazali koncový na palice. Netušila som, čo sa bude diať. No a tak postupne mi došlo, že sme si z ruksakov akoby urobili klbko a to sme mali pritiahnuť a zvyšný paracord si napletať na tú tzv. ihlicu vyrobenú z palíc a obviazanú dack tapom. Celé to nebolo jednoduché. Paracord sme natáčali v podrepe. Ak sme neboli v podrepe alebo sme potrebovali pauzu, tak sme museli urobiť 20 kľukov. Neviem koľko sme ich nakoniec spravili, ale dalo nám to zabrať. Ako tímu sa nám darilo celkom dobre, snažila som sa nebrzdiť nás aj keď sme robili kľuky. Nakoniec sme ich robili 5 a potom sme mali krátku pauzu a ďalších 5 až do 20. Všetko sme si nahlas počítali. A tak dookola, natáčanie, kľukovanie…. až sme napokon vyhrali ako tím, lebo sa nám podarilo o čosi skôr priviesť naše ruksakové klbko do cieľa. Bolo plno radosti.

Nemala som pojem o čase a stále som zazerala na miesto, kde by malo vychádzať slnko a aspoň podľa toho sa tak trochu orientovať. Nie žeby som toho už mala dosť, ale priznám sa, mala som myšlienky, že radšej by som spala a bola v posteli a nie tu klikovala a to som nevedela, čo ešte. Ako tak som sa zmierila s vodou a dúfala, že nám už stačilo, tak nie. Všetci sme mali ísť do vody a spraviť kruh. Nepchala som sa veľmi do tej vody, lebo som tušila, že to nebude len tak. Ako tak sme spravili kruh vo vode, ja som stále tak mierne vo vode, za mnou boli kamene. Mali sme dovolené dať si dole z hlavy čelovku aj rúško. Úloha znela urobiť dva angličáky všetci naraz. Toto ma dostalo, toto som nechcela robiť. Nechcela som si namočiť tvár. No nebolo to najhoršie. Potom urobiť angličák bez použitia rúk no a toto som vôbec nevedela spraviť. Použila som ruky a vyfasovali sme navyše burpees. Boli nepríjemné na tých kameňoch a vo vode a v blate, čo tam bolo. Nevedela som sa hodiť na zem bez použitia rúk a nevedela som sa ani postaviť. Cítila som sa divne a zároveň trápne. Nechcela som tam byť. Neznášala som to tam v jednom okamihu. Bola mi zima a brala ma únava, ale bol to moment, kedy by som najradšej odtiaľ odišla, ale povedala som si, že ešte vydržím. To bol nekomfort pre mňa v plnej paráde. Konečne sme skončili, pravdupovediac ani neviem koľko sme ich robili a ako dlho sme tam boli. Hlavne, že sme mohli bežať okolo jazera znova.

Človek si myslí, že už naozaj nebude voda a ona tá voda bola opäť. Spojili sme si všetky palice, všetky batohy, spojili sme sa do jedného tímu a vytvorili „nosič na ruksaky“. Cítila som sa blbo. Bola som samozrejme najnižšia a dosť ťažko sa mi to držalo a nieslo. S týmto čudom sme sa vybrali opäť k tomu ostatému drôtu a preliezali sme ho aj s našimi palicami a ruksakmi. Celkom fajn zábava a hlavne tímová práca. Páčilo sa mi, ako sme si pomáhali a ako sme sa vedeli skoordinovať a udržať všetky veci pokope. Pozitívom bolo, že som až taká špinavá nebola, lebo voda mi trošku pomohla. Nasleduje už len dotrepať sa do festivalky za pochodu a za pokriku warrior ethosu stále dookola a dookola.  Vo festivalke nás čakala ešte posledná plank výzva, pred ktorou nám oznámili, že asi 3 ľudia z tímu nemajú dostatok bodov na to, aby sa stali finishermi. Ak vedeli celý warrior ethos správne, tak boli „v suchu“. Jedna naša spolubojovníčka nevedela celý ethos dokonale povedať a mýlila sa pri niektorých slovíčkach. Mali sme nakoniec asi 5 minút na to, aby sme ju naučili resp. doučili celý ethos správne. Podarilo sa nám a hlavne Evke ho zvládnuť pred nami všetkými a pred pozornými očami kryptei a nakoniec to dobojovala do víťazného konca. Všetci sme dostali odmenu na konci, boli sme premočení, zuby mi už drkotali a snívala som o navštívení toalety a o teplej sprche. Sprcha nepomohla a mňa klepalo ešte dobrú hodinu a pol po tom, čo som skončila ako úspešný HH finisher.

Tento hurikán bol iný ako ostatné, ktoré som mala možnosť zažiť. Tu som najviac cítila súdržnosť, tímového ducha a spoluprácu. Samozrejme boli aj individuálne akcie, v ktorých som sa cítila sebavedomo a až som miestami bola so seba milo prekvapená, že sa nebojím rozmýšľať a hlavne som sa prestala v hlave spochybňovať, ľutovať a robiť sa slabou. Vôbec som sa tak necítila. Hoci pri tých angličákoch bez rúk by som tam najradšej nebola, som rada, že som vtedy ostala vyrovnaná so sebou a trpezlivá s tým, čo ma ešte čaká. Vyhodila som pochybovačné myšlienky, vety a slová svojho ega, že tam nepatrím a nahradila ich pokojným akceptovaním situácie nech by už bola akákoľvek.

@jennyspartan