Môj prvý Spartan Race  Sprint Vechec 3.9.2016

Ako som spomínala v predchádzajúcom článku, priblížim svoje prvé preteky.

Ako sa dátum pretekoch približoval, mala som zvláštne vnútorne pocity. Prirovnám ich k tunelu. Ako keď idete v tuneli, je tma a každý Váš krok je neistý, opatrný, lebo neviete kam stúpite, ale ja som sa aj napriek tomu tešila. Mama bola od začiatku proti, aby som nešla, tak sme jej to zatajili.

JA: „Ideme do Vechca pozrieť sa na preteky, ideš s nami?“

MAMA: „Jana, dúfam, že nejdeš behať….“

JA: „Nie, neboj sa, ideme sa len pozrieť, ako a čo to vlastne je.“

Cestou autom začala mama niečo tušiť. Vytiahla som reverz a začala čítať pár viet, zaujímavosti nejaké, že napr. hrozí smrť a podobne. Pobavili sme sa. Pred Vechcom už vedela, že pôjdem behať, lebo sa zozadu v aute ozvalo, „Jana, ty dúfam, nejdeš bežať!“. Vtedy som jej povedala, že idem. Bola nervózna. Prvá prekážka, ktorú sme museli spoločne prekonať bolo zaparkovať vhodne auto. Postupne si človek zvykne a po toľkých pretekoch už vieme do čoho ideme. Druhá vec registrácia. Vybavené. Ďalší krok, číslo na telo napísať, čelenka na hlavu, čip na ruku. Hotovo. Prišli sme dosť v predstihu. Mala som tuším hodinu a pol do svojho štartu, neviem už presne, aká to bola vlna, ale určite bola po 12:00. Toľko informácii naraz, plno ľudí, blato. Vtedy sa tam konal aj UltraBeast, čo som samozrejme ani len netušila, čo to je?!? Videli sme aj detský koridor, to som ani len netušila, že aj deti môžu bežať. Kto by to bol povedal, že ja raz budem mať na starosti práve Spartan Kids na Slovensku? Aké úžasné to bolo prvýkrát. Slnko pekne svietilo, boli tam aj súťaže, akurát sa prevrácala pneumatika. No ja som sa už nevedela na nič sústrediť. Videla som skupinku ľudí v kruhu, ako sa spolu rozcvičujú. Len som pozerala, veľa som nerozprávala. Také to očakávanie a napätie. Vtom mi Vladko vraví, že nech sa rozcvičím tiež. Ja že dobre, ako-tak som zo seba nejaké tie pohyby dala, no nič profesionálne to nebolo.

   

Ako som spomínala mala som na sebe čierne tielko zo sekáču, legíny, ktoré sa neskôr ukázali ako nefunkčné na tento typ pohybu a ešte v takých podmienkach, botasky, ktoré nemali s bežeckou obuvou nič spoločné /dokonca boli na suchý zips, veď detské/. Vrkôčik vo vlasoch, ale hlavne pekne nalakované nechty. To mi ostalo doteraz, lebo bežne si ja nechty nelakujem, ani nemám gélové a podobne. No už vtedy som cítila niečo špeciálne, tak som to zobrala ako príležitosť a dám si záležať práve na svojich nechtoch. Mám sviatok, tak nech sú aj nechty. A práve doteraz beriem Spartana ako svoj sviatok, kedy je môj deň a môžem bežať a aj nechty sú. Veľakrát si ich ani nestihnem upraviť, všetko riešim na poslednú chvíľu, tak sa lakovalo aj v aute, o druhej ráno a podobne. No ale späť k vybaveniu. So sebou som nemala nič, žiadnu kapsičku, nevedela som ani o magnéziu, o energy shotoch a podobne. S postupujúcim časom štartu som sa aj ja postupne presúvala ku štartovaciemu koridoru. Posledné úpravy, božteky, slová na povzbudenie a vstupujem tam. Tam na svoju cestu. Ja tuším najnižšia /lebo málokedy vidím od seba nižšiu osobu/, teda naozaj najnižšia, oblečená v čiernom ako ninja, sa nenápadne posúvam dopredu. Dostala som sa až úplne k prvým a stojím. A som si aj spomenula, že asi prečo. Vladko mi chcel spraviť foto, tak preto. Začína odpočítavanie, slnko svieti a zrazu je tu štart. Ty kokso, tí ľudia vybehujú ako splašení. Som zaskočená, neverím, že robím prvé kroky, fotka sa asi nepodarila, a zrazu keď som sa spamätala z dymovnice som už aj posledná z vlny bola. Srdce mi neskutočne bilo a v duchu som si vravela, že čo robím, som tu sama a nikto tu pri mne nie je. Prvá prekážka pre mňa bolo vstúpiť do vody a prejsť cez taký maličký potôčik. Zastavila som sa tesne pred ním. Uvažovala som, ako to urobiť, aby som nemala mokré botasky. Veď som bola celá čistá. Som si nemyslela, že hneď od začiatku by som mala byť už mokrá, špinavá… no ale nedalo sa to preskočiť, aby som sa nezmočila. Moment, kedy som namočila celé botasky do vody, bol momentom, kedy som postupne prekračovala svoju komfortnú zónu. Postupne som sa cítila slobodnejšia a voľnejšia. Stále nikto pri mne nebol. Nejako si už veľa nepamätám, lebo viem, že bol kopec. Brutálny kopec a s mojimi nabehanými dokopy ani nie 10timi km som mala čo robiť. Prvé stúpanie do kopca bolo pre mňa umorujúce. Šla som štyroch, dychčala som, akoby som každú chvíľu mala skolabovať, ale šla som ako zviera, celá som bola už od prachu, za nechtami špina, tak mi to už bolo jedno. Nebola som v tom sama a postupne som začala aj ľudí predbiehať, tak som sa motivovala. Čas som si vôbec nesledovala, lebo som nemala ako. Nič som pri sebe nemala. Jednu vec som si všimla, ľudia mali na chrbte niečo, z čoho šla hadička a pili vodu. To som im vtedy závidela a naozaj som netušila čo to je. Boli to pretekári na UltraBeaste a boli teda riadne zablatení. Po kopci neviem aké prekážky nasledovali, ale už som bola fakt prekvapená, že už keď som dala toto, horšie to už nebude. BOLO! Blato…blato…blato…Dunk Wall….burpees. ešte predtým už ani neviem aké prekážky a koľko burpees som mala za sebou ani ako dlho som už na trati. Dostala som sa na čistinku, kde bol mierny zbeh dole a predo mnou stena. Na stenách mi aj pomáhali, inokedy som samú seba prekvapila.

Ako tak pozerám, vidím Vladka a on, že chvalabohu žiješ. Mama ho poslala, aby sa šiel za mnou pozrieť, kde som, či sa mi niečo nestalo, že som už akosi dlho. Ja vysmiata si bežím dole do bahenného kúpeľa. Cesta ostnatým drôtom. Tú som si užila poriadne. Bolo to najlepší ostnáč zo všetkých pretekoch, na akých som bola.

Nasledovala prekážka Dunk Wall. Najväčší rešpekt mám pred ňou aj dodnes. Zápasím so strachom. Dunk Wall, drevená stena uložená v priekope, kde bolo napustená bahenná voda a časť steny bolo ponorené do vody. Cieľ je prejsť popod ňu na druhú stranu. Bola to tuším povinná prekážka, takže som ju absolvovať musela. Na chvíľu som nevnímala vôkol seba nikoho. Bola som sama so sebou. Snažila som sledovať ľudí ako to robia. Jedni ani neváhali a už boli na druhej strane a boli aj takí, ktorí tam boli trošku dlhšie. Vtedy som sa veľmi bála. Popri trati boli diváci a aj moji samozrejme. Tí nevraveli nič, mama a dievčatá len sledovali a Vladko sa mi snažil povedať a naviesť ma, ako na to. No bola som tam sama a tak som aj sama musela prejsť cez stenu, aby som pokračovala. Váhanie bolo dlhé. Ponorila som, čas pod vodou sa zdal ako večnosť. S vynorením som sa cítila opäť o čosi slobodnejšia.

 

Tie pocity boli neskutočné, ale nebol čas ani na plač, ani riešiť blato, či padajúce legíny. Predo mnou bola Slip Wall. Opäť počúvam návod, ako na to. Túto som zvládla celkom fajn a dodnes je pre mňa jednou z najobľúbenejších prekážok. Oddýchnutá od angličákov sa dostávam na tzv. mínové pole, kde som ich už robila stále, až kým som neprešla poslednú stenu. A paradoxne najvyššia zo stien a ja som ju prešla úplne sama bez cudzej pomoci. Vtedy som bola na seba hrdá. Po celý čas ma s nemým úžasom sledovali dievčatá a mama. Angličáky boli pre mňa úmorné, spraviť ich 30 bolo náročné, ale nie nezvládnuteľné.

Po celý čas na trati a robím to doteraz, som mala v mysli cieľ… prejsť úspešne bez zranení cieľom. Preskočila som vtedy pomyselný oheň a bol za mnou môj prvý Spartan Sprint. Dostala som krásnu medailu, ktorá ma doma svoje špeciálne miesto, banán, pivko a tričko veľkosti M, lebo menšie nemali, tak v ňom spím. Vtedy mi bolo ľúto, lebo som ho chcela nosiť, aby som sa mohla pochváliť. V cieli sme sa zvítali, dali si pusinky a všetko bolo nádherné, srdce bolo naplnené šťastím. Za odmenu mi mama kúpila moje prvé tričko Spartan Trifecta, so slovami, že pre moju Spartanku. Dodnes si to pamätám a už vtedy som vedela, že budem mať aj Trifectu a nielen na tričku. Ani som len netušila, že prvým krokom spravím niečo tak výnimočné pre seba, a že budem môcť motivovať ostatných.

Moje „pochopíš až v cieli“ bolo, že som Jana a som schopná zvládnuť všetko, čo budem chcieť, že mám na to, ísť si za svojimi cieľmi, aj napriek všetkým nevýhodám a prekážkam, ktoré ma stretnú.

Len pre info, vtedy som spravila 210 angličákov, do cieľa som pribehla s časom 2 hodiny a 11 minút a vôbec som neskončila posledná.

@jennyspartan