Cesta za mojím „dobrodružstvom“ začala skôr ako zvyčajne, ale nebola zvyčajná ako zvyčajne býva. Jeden veľký rozdiel spočíval v tom, že som prvýkrát na Spartana cestovala sama bez mojich podporovateľov v podobe Vladka a dievčat. No čo už, trošku zmeny nám všetkým len prospeje.

Vybrala som sa do Czarnej Góry v Poľsku už v stredu ráno, kde som si užila cestu vlakom, autom až som nakoniec dorazila tam, kde je veľký kopec. Prečo tak skoro? Preto, lebo som dostala príležitosť pomáhať na Spartan Kids, takže svoj výlet som spojila nielen s behom, ale aj s pracovným nasadením pred Kids preteky. Odkedy som prišla do areálu, kde sa mal konať Trifecta Weekend ma lákal kopec, ktorý ma zlákal až tak, že som si na neho vyšliapala. Keď som si myslela, že už budem hore, nastalo prekvapenie v podobe stúpania hore a to sa tuším zopakovalo asi trikrát. Nevadilo mi to, veď beriem to ako tréning, hoci som vtedy ani len netušila, že tento kopec vyleziem ešte trikrát. Počas môjho šliapania hore som si oddýchla a stihla som si rýchle selfie na kopci. Vyšla som až hore na „Czarnu Góru“, kde som sa dostala na opáskovanú trať a pomaly som zliezla dole, kde som mierne zablúdila, ale nakoniec som sa našla a dala som si zabrať. Bola som spokojná, ale už sa ozýval hlad, tak som to rýchlo poriešila a šla opäť do officu a pomáhala som s prípravami. Rozmýšľala som, začali mi všetci chýbať a pripadala som si sama. Snažila som sa samú seba zabávať v mysli, aby som nemyslela na to, čo asi robia doma. Čiže štvrtok som prežila pracovne aj turisticky. Piatok som ti tiež užila ako sa len dalo. Práca v office, pomoc s obálkami na registráciu, pomoc kolegom s traťou na Kids, práca v teréne, obhliadka prekážky Hurdles, ktorá bola pre mňa v tom čase nezdolateľná a dumala som, ako by som ju mohla konečne sama preliezť. Keďže tu nemám Vladka, vizualizovala som a robila som si v mysli plán, ako by som ju mohla preliezť. Je jasné, že vyššia už nebudem, alebo resp. mohla by som byť, ale v štekloch sa predsa bežať nedá. Dostala som tipy a triky od Viktora, ktoré nebudem prezrádzať a v mysli sa mi už črtalo to, ako to sama dám. Nabitý ďalší deň za mnou, ale predtým než skončil definitívne sa poobede dozvedám, že bude plávanie a dokonca si pre nás prichystali aj dunk wall. Ach, zase musím meniť plány, čo sa týka oblečenia a vybavenia. Ak je dunk wall, camelbag si neberiem. Samozrejme všetko konzultujem správami aj s Vladkom. Ok, mám myseľ ako tak pripravenú, aj oblečenie, ale to všetko sa mi jasnejšie ukáže až ráno, kde ma čaká štart Beastu v prvej open vlne a po dobehnutí práca na Kids.

Ako píšem, ráno sa myšlienky utriedili, zvolila som beh bez camelbagu s tým, že vydržím aj bez vody, kým nebudú občerstvovačky, takticky sa obliekam do čierneho, aby nebolo vidno špinu z Dunk wallu a dlhý rukáv, aby som neriskovala ďalšie väčšie opálenie. Myslela som , že som vstala s dostatočným predstihom, no ako to u mňa býva, väčšinou meškám, alebo prídem presne na čas. Tak tu to nebolo inak. Na registráciu som prišla 15 minút pred štartom, rýchlo som stihla odniesť batoh do officu, behom na wc a rovno už stojím pred štartom, takže takáto moja rozcvička a rozohriatie. Sústreďujem sa na tú kladu Hurdles. Je hneď tretia prekážka hneď na kopci, ako štartujeme.

Tak a touto vetou sa skončilo písanie môjho reportu vyše pred mesiacom. Jednoducho som sa stopla a viac som nepísala. Dnes je 03.09.2021 a ja mám za sebou akurát Spartan Race na Malinô Brdo. Nebežala som, ale opäť raz naberala skúsenosti na Spartan Kids ako koordinátorka. V sobotu, keď sa bežal Ultra som sa túlala po festivalke a vo finishi som stretla Kristínku, ktorá má opäť namotivovala, aby som predsa len dokončila tento report z Poľska. Aj sama som tak v mysli uvažovala predtým, že by sa patrilo dokončiť začatú prácu, aby som si potom nevyčítala, že som ju nedokončila, lebo ako sa vraví, „nie je umenie niečo začať, ale dokončiť to!“. Tak som si dala záväzok, že predsa len tento „reportík“ dokončím.

Hoci myšlienky už nie sú také jasné, ako práve dni, keď sa vrátim domov z pretekov, ale predsa len niektoré myšlienky a spomienky len tak nevymiznú. Aj som rozmýšľala, čo nové by som mohla napísať. Možno niektorých z vás nebaví len čítať, ako zdolávam prekážky a podobne. Možno tentokrát bude tento príbeh iný, ale nechcem si vopred dávať limity do hlavy, ale nechám sa unášať srdcom.

Takže kde som to skončila? Ach, Hurdles. Presne si spomínam, že som udýchaná a pekne rozohriatá už na začiatku priliezla k Hurdles. Nezmenšila sa a ja som nevyrástla. Verila som si a idem novou technikou, ktorá sa čuduj svete zadarila a ja som sama prešla dvakrát za sebou tú nešťastnú kladu. Ideme ďalej a ja už spokojne bežím, lebo toto už mám za sebou. Neviem presne, ako šli za sebou prekážky. Len si spomínam na krásnu rannú vôňu lesa. Áno vôňu lesa – „borovičky“. Všímam si cestou hore aj les a čerpám energiu. Snažím sa ísť len svojím tempom a nenechávam sa unášať cudzími myšlienkami a venujem sa len sebe a svojmu Beastu. Prichádzame k Memory Testu, ktorý mi už z hlavy vyfučal, len viem, že tento som mala v hlave celkom dlho. Počasie držalo dobre, nebola ani zima ani horúco, tak akurát, že som prežila bez camelbagu. Po memory teste sme si trošku pobehali a vedela som, že bude nasledovať sangbag. Sústredila som hlavu na toto bremeno, ktoré som zvládla tak ako stále. Nepozerám sa hore do kopca, koľko toho mám ešte pred sebou, ale som vďačná za každý jeden krok vpred, ktorým som bližšie k zhodeniu tejto palacinky. Prvých 30 burpees som si odskákala na ballance, čo som sa až čudovala, že prečo som spadla. No nedá sa nič robiť a ja idem krútiac nechápavo hlavou do burpee zóny, z ktorej odchádzam nanovo namotivovaná. Času bolo dosť na to, aby som postupne robila menšiu taktiku. Čas ma nehnal veľmi, ale sústredila som sa na silové prekážky, hlavne lano, atlas carry, bucket carry. Tieto ma stále spomalia. Predo mnou sa po dlhšom behu na „čistinke“ objavila tyrolian traverse. Túto som rozmýšľala, či pôjdem alebo nepôjdem. V Kazinczbarcike bola táto prekážka príliš ďaleko od seba a príliš vysoko, čo som zhodnotila, že riskovať nebudem, ale teraz som šla. Vyzerala tak chutne a ja som nemohla odolať pokušeniu. V hlave som si premietala Vladkove slová, čo mi stále hovoril, keď bol pri mne. Zvládla som ju šikovne. Chcelo to len jednu vec – veriť si a nebáť sa! Ten zvonček tak krásne znie. Nabudená, usmiatá a s mojím hlučnejším prejavom radosti odchádzam opäť do lesa. Neviem, koľký kilometer mám za sebou. Jediné, čo viem, že som šťastná, že som tam a bežím a stále sa blížim do cieľa. Je to trošku divné, keď som tam sama, ale užívam si.  Najväčší rešpekt mám pred lanom a pred dunk wall. K lanu som si zavolala dobrovoľníka ako psychickú podporu, aby som mala istotu, že tam ktosi stojí, lebo od pádu v Liberci na Ultra už nechcem nič podceniť. Sústredím sa ďalej cestou, kde prichádzam k tomuto šialenému úseku. Plate drag, Atlas Carry a Bucket Carry. Nikdy by som si nemyslela, že ťahanie toho nemožného fúrika naplneného sandbagom, či čím to vlastne, ma tak vyšťaví a spomalí. Pri Atlas Carry bol taký milý dobrovoľník, ktorý ma presvedčil a namotivoval, aby som to nevzdávala ešte predtým, než sa pokúsim. Uvažovala som, či sa predsa do tej betónovej gule pustím a či to môj chrbát zvládne /to som ešte nevedela, výsledok z MR, že dve platničky sú trošku poškodené od toho pádu z lana na Ultre/, ale zvládol. Asi sa budem častejšie vystavovať adrenalínu, lebo vtedy ma zázračne ten chrbát nebolí. Trošku vysilená pokračujem na bucket carry a uvažujem na Dunk Wall a že sa budem musieť celá namočiť. Posledná občerstvovačka pred cieľom, čas je celkom fajn, pozerám, že Kids Finish sa už rozbehol a ja už sa ponáhľam zdolať posledné prekážky, aby som im išla pomôcť. Blíži sa Dunk Wall a ja vchádzam do vody, nie je studená, ani špina mi nevadí, len bojujem so sebou, kým prejdem. Veľmi som sa chcela ponoriť hneď a byť na druhej strane, len som sa zase zasekla. Roztriasol sa mi žalúdok aj ruky, pomaly som myslela, že sa rozplačem. No to som v žiadnom prípade nedovolila, aby ma ovládli takéto bludy. Strach sa ma chcel veľmi zmocniť, dlho som tam stála, až som sa sama odhodlala, kedy bol ten správny čas.

Šup a som na druhej strane a je to znovuzrodený pocit a ani to ťažké „bambino“ nie je také ťažké. Ideme si zaplávať aj s vestou, ktorá mi je samozrejme veľká a brzdí ma. Vyťahujem kladku, oštep sa nekamaráti, ale za to kamene na zemi, kde sa robia burpees, tie sú príliš kamarátske. Finish line, výskok do neba s výsknutím  a medaila Mountain Series je na krku.

                                        

Rýchlo spraviť foto, oznámiť rodinke, že prvý pretek je za mnou a šup ho prezliecť sa a ideme pracovať. Som so sebou spokojná, stihla to ešte pred štartom druhej detskej vlny. Deň bol príjemný v príjemnej spoločnosti super dobrovoľníkov a poľských kolegov v Kids finishi.

 

Len pre info, kde som skákala buprees – Ballance, Twister, Multirig, Oštep = 120 burpees.

Czarna Góra – deň 2. Super a Sprint

Ďalší krásny deň pred nami. Vychádzam na balkón, pozorujem počasie, zvažujem oblečenie. Nakoniec si obliekam to, čo včera, lebo mi veci stihli zázračne vyschnúť, tak budem mať doma menej prania. Teraz som však prišla skôr pred štartom a fotka zachytáva, ako sa usmievam. Usmievam sa, lebo nemám dôvod sa mračiť, sťažovať a nadávať. Som tu dobrovoľne a neviem sa dočkať, kedy zase prejdem sama Hurdles. A som opäť pri nej. Idem novou technikou, no akosi nevyšlo a ja padám odstrčená dole na zem. Vstávam, skúšam ešte raz, no zasa padám. Na tretíkrát sa to už podarilo, len tie nohy tak už nespolupracovali ako včera. Mám ju za sebou a v duchu si vravím, ešte raz to absolvujem a bude Trifecta Weekend. Veľmi som sa zo seba tešila, že som práve túto prekážku zdolala sama. Veľmi, veľmi, veľmi. Absolvujem trasu podobnú včerajšku, viem, čo mám približne kde očakávať a tak sústredím sily. Počasie bolo fajn, až na to, že chvíľkami sa zamračilo a trošičku nám mrholilo, čo znamenalo 30 burpees pri Olympuse a taktiež aj na Twistri. Neriešila som, rada som si zatrénovala angličáky. Hlavne s úsmevom a pozitívne. Po zdolaní „silového poľa“ v podobe tých ťažkých bremien, ktoré bolo treba posúvať, nosiť a premiestňovať sa dostávam opäť k poslednej občerstvovačke pred finishom, kde stretávam kolegov zo Spartan Kids, rýchlo sa pozdravíme, tanečky do objektívu a plno radosti, až kým opäť nestojím pred stenou Dunk Wall. Teraz to bolo rýchle, „give me your hand…. 1…2…3… a už som na druhej strane. Motivácia a podpora na trati sa občas veľmi hodí, tak ako mne teraz. Trošku som sa napila vody, odkašlala som si a idem ďalej. Finish line klasická ako včera, záverečných 60 burpees pri Multirigu a Oštepe. Skáčem, výskam a mám na krku Super Finisher Medailu, postupujem pre svoju x4 Trifectu a ďalej postupujem k výberu nealkoholického piva, kde sa neviem vôbec rozhodnúť pre príchuť a nesmie chýbať tričko. V zdraví, bez bolestí, bez obmedzení som prežila druhý pretek z troch.

                               

Mám chvíľu času na mini oddych, kde vyjedám všetky zásoby z vaku, nasleduje krátke uvažovanie, či sa prezlečiem alebo nie a rýchle oboznámenie so situáciou rodine, že už som zase v cieli. Tak áno, prezliekla som sa. Lepšie je predsa byť v suchu. Tak som to rovno vyriešila, upravila sa a hybaj ho zase do kopca. Cítila som menšiu únavu, ale keď zdolám sama Hurdles, tak som frajerka. No a je tu Hurdles, slnko nesvieti, ja mám deficit jedla, cukru a keď nepýtam o pomoc, tak mi netreba pomáhať. Viem, možno vyzerám ťarbavo, keď prekonávam tú kladu, ale keď nepýtam pomoc, tak mi netreba pomôcť, lebo potom stačí iný blbý pohyb od niekoho iného, čo si myslí, že pomáha, ale opak je pravdou. V jeden moment som si myslela, že som prišla o moje mini prsíčko. Bože, tak ma zatlačil nejaký samozvaný „genteman“, že mi spôsobil viac bolesti ako úžitku. Preto, ak nepýtam „please, can you help me?, tak please, DON ´T HELP ME! To bol moment, kedy som sa pohrávala s myšlienkou, ktorú mi už viacerí tískali do hlavy otázkou, prečo nebehám v AGE GROUP? Možno čoskoro…. veď keď nevyskúšam, nebudem vedieť. Po krátkom prebudení z deficitu cukru a po zdolaní Hurdles už si idem svoje do cieľa, ale sústreďujem sa ešte na lano a „silové pole“. Pri bucket carry už len zo zotrvačnosti zdvíham vedro, aby som sa s ním mohla chvíľu pomaznať, predtým, ako zdolám Dunk Wall a pribehnem do cieľa. Čo budem vravieť, mala som už toho dosť, nie že by som bola veľmi unavená, ale už som myslela aj na Vladka, že sa s ním uvidím a tak som sa chcela aj rýchlo dať dokopy. Dunk wall už bol v pohode, uvažujem, že či si niečo také nespravím niekde, aby som mohla trénovať do budúcna. Ešte prvé a posledné angličáky na Multirigu a Oštepe, ktoré dávam nervózne s úsmevom a neviem sa dočkať, kedy už budem v cieli. Zrazu počujem niekoho, ako na mňa kričí, „Janka už nemusíš bežať“, a ja že „musím, už tu nechcem byť, ale v cieli“. Tak som do poslednej chvíle bežala, zvládla som všetky prekážky bez jediného kŕču, bolesti a nadávky nahlas /čo sa odohrávalo v duchu, miestami môžu prezradiť len fotky/.

                                                                   

Šťastná si preberám medailu a môžem byť spokojná. Zvládla som ďalší Trifecta Weekend v krásnom prostredí, so skvelými ľuďmi a s veľkou túžbou opäť vidieť svojho manžela a deti. Bolo to len pár dní, ale prišla som na to, že šťastie nie je o tom, čo všetko človek má, ale šťastie je to, koho má pri sebe a s kým je. Pre mňa to bol úžasný víkend v spoločnosti Hurdles – prekážka, ktorú som zdolala a cítim sa skvelo. Maličkosti robia celok.

                                                                                 

Super burpee zone – Olympus, Twister, Oštep, Multirig = 120 výskokov

Sprint burpee zone – Oštep a Multirig = 60 výskokov a celkovo za Trifecta Weekend ich bolo presne 300 šťastných angličákov.

@jennyspartan