Už dlhšie som uvažovala nad napísaním, ako som sa vlastne dostala k pretekaniu na Spartan Race a keď tak uvažujem, častokrát sa v mysli vraciam práve do tohto zlomového obdobia v mojom živote. Dá sa povedať, že odvtedy žijem iným životom, má inú hodnotu, iný rozmer, vnímanie sveta a samej seba je rozdielne.

Nikdy som sa nevenovala žiadnemu športu, hoci môj otec bol profesionálny zápasník a neskôr aj tréner. Ako dieťa som spolu s bratom navštevovala telocvičňu, kde nás brával. Pohybové základy som získala tam, hoci mám za sebou pokusy aj o zápasenie, nejako som sa v tom nenašla. Kontaktný šport nebol pre mňa. Ako som rástla, tak sa telocvičňa postupne vytrácala, no chodievali sme pravidelne na turistiku, dlhé prechádzky a veľa sme sa aj nakrútili na bicykli. Odstupom času ostali krásne spomienky, ale čo je dôležité ostala láska k pohybu, ktorá počas dospievania a obdobia na strednej škole bola na bode mrazu až do doby, kým som nemala 30tku na krku.

Keďže som popri externom štúdiu práva /popri dvoch deťoch, vtedy prváčka a škôlkarka/ na seba zabúdala a všetok svoj čas som venovala štúdiu, postupne sa u mňa začali prejavovať príznaky nespokojnosti so všetkým čo robím, kam smerujem. Jednoducho som sa potrebovala nanovo nadýchnuť. Ani neviem ako som započula slovo Spartan a tu začala moja cesta za svojím novým JA.  Bolo to v máji 2016, kedy som mala za sebou prvý tréning, za čo vďačím svojmu úžasnému manželovi Vladkovi. Jednoducho som začala na sebe pracovať, ako keď hodíte niekoho do vody, aby plával, hoci nevie. Tak to bolo aj u mňa. Vedela som len že CHCEM. Tréningy neboli cielene na Spartana, ale kvôli mne, kvôli úniku od školy, od domácnosti, ako forma relaxu. Postupne sa začalo skloňovať slovo preteky a slovo Spartan a nakoniec vzniklo Spartan Race, ktoré sa dennodenne u nás používa v rôznych formách. Za slovo Spartan opäť vďačím svojmu manželovi, ktorý mi to spomenul len mimochodom pri našich denných rozhovoroch. Hneď mi zarezonovalo v mysli a google pracoval na prvé obrátky. Informácie, informácie a informácie.

Práve v roku 2016 sa v septembri konal Spartan Race vo Vechci /čo je od nás pár kilometrov/, kde som veľmi chcela ísť. Registrácie som nestihla v predstihu, ale až za tú poslednú sumu, takže nebolo mi jedno dať vtedy 72 eur za lístok. Každý deň mi myšlienka vírila hlavou, že CHCEM skúsiť, zažiť a hlavne ten slogan „pochopíš až cieli“ mi doslova nedal spávať. Čo mám pochopiť? Ako som spomínala, trénovala som, ale nie s cieľom, že pôjdem na Spartana. Lístok som si tuším kúpila len týždeň pred uzatvorením registrácie. A teda opäť a do tretice tomu vďačím svojmu manželovi, ktorý ma podporil a lístok mi kúpil. Moje dievčatá to vtedy takto nevnímali, neriešili. Keď som mala lístok kúpený a potvrdenú registráciu, prvé čo mi napadlo, treba ísť behať. Dočítala som sa, že beh je tam najdôležitejší. V živote som nebehala, nikdy a nikdy ani len za loptou. Takže prvá misia týždeň alebo cca týždeň a pol bolo, že si len vyskúšam zabehnúť. Tak ma manžel vykopol z auta na ceste ku babke a bežala som medzi dedinami, bez športového oblečenia, hodiniek, či dokonca som nemala ani bežeckú obuv /to som si doštudovala postupom času/. Prvý beh som zvládla celkom fajn, len druhý deň bol citeľný, že sa nohy používali. Kondične som bola úplne v začiatkoch, ale to CHCENIE robilo zázraky.

Dovtedy som mala za sebou cca 3 mesiace tréningov, z toho mesiac a pol alebo dva som mala trénera, no potom som si tréningy začala riešiť sama doma, inšpirovala som sa na internete, skladala som si tréningy, čo som sa naučila a skúšala som nové veci. Ukázalo sa, že viem, čo chcem a čo nie a preto som zvolila cestu možno náročnejšiu, a to ísť sama a naučiť sa sama, či už nové cviky a zároveň sa aj sama motivovať. Zo začiatku a aj doteraz je mojou najväčšou oporou Vladko. Je to môj navigátor, od neho som si brala príklad, dával mi informácie, ktoré som neskôr zužitkovala. Stál pri mne, pri mojom druhom, treťom „skúšobnom behu“, cvičili sme spolu doma tabatu, veľmi ma motivoval, lebo sa vedel pritiahnuť na hrazde a vedel kľuky. Odkedy bývame spoločne v byte máme hrazdu, ale dovtedy, kým som sama nezačala s tréningmi, som ju ani doma nevnímala. Vešala som na ňu nejaké kusy oblečenia, keď som vyprala.

Na Spartan Race som sa postavila 3.9.2016 s asi nabehanými ani nie 10 km, pár silovými tréningami, iba s pohybovými základmi a pár cvikmi, čo som sa naučila. O prekážkach na pretekoch som nevedela nič. Zhruba som tušila, ale to len z videí, čo som našla na internete. Vedela som, že ak by som nejakú nevedela zvládnuť, môžu mi pomôcť. Rozdelenie na povinné a prekážky s viacerými pokusmi som ani len nevedela a o názvoch prekážok úplne nič. Čo som vedela boli trestné angličáky a ich počet 30, tak som šla do toho aj za akýkoľvek počet s tým, že do cieľa prídem. Mama zo začiatku ani o tom nechcela počuť, keď som jej raz doma pustila video z pretekov, povedala, že to nie je pre mňa, že je to náročné. To ma ešte viac nakoplo. Zvládnuť svoj prvý pretek. Bože, veď keď tak spomínam mala som na sebe tričko zo sekáčku, legíny, ktoré keď sa namočili mi padali, detskú vychádzkovú obuv na nohách, vrkôčik vo vlasoch, ale v srdci túžbu… túžba, ktorá sa premenila na hodnotnejší život.

O mojom prvom preteku v nasledujúcom článku.

@jennyspartan

17339 Comments