Už dlhší čas sme sa pohrávali s myšlienkou, že by sme radi niekam vypadli. Dlho sme nemali dovolenku resp. sme necestovali za Spartanom. Tento rok bol pre nás všelijaký a obzvlášť pre mňa, kedy sa mi zmenili podmienky na tréning a v podstate aj na dosahovanie cieľov. Tak sme si povedali, že nemáme čo stratiť a tak som sa postupne pustila do vyberania destinácie. Keďže som sa nevedela rozhodnúť, dala som na papier možné miesta, na ktoré by sme sa mohli vybrať a Vladko vyberal. Samozrejme jedno z kritérií bolo aj letisko, ktoré sme mali najbližšie. Padol názov Abu Dhabi a smer cesty bol jasný ako aj dátum, kedy by sme odlet mohli realizovať. Vybrala som letenky, pozerala ubytovanie a tak postupne sa nám črtalo krásne letné počasie počas novembra. Keď som už mala všetko viac-menej zarezervované a zaplatené, tak prišla informácia, z ktorej som veru nebola nadšená. Dovolenka nebude, rozumej tým, plánovaná dovolenka v práci, s ktorou sme počítali viac ako pol roka, že bude. No nedalo sa. Postupne som sa zmierovala s tým, že sme prišli o peniaze za letenky a čiastkovú sumu za ubytovanie. Nerada som prijímala túto myšlienku, keďže som sa veľmi tešila a v hlave som tvorila nové príbehy a videla miesta, ktoré navštívime. Postupne som sa aj zmierovala, ale aj som bojovala. Nakoniec sa naskytla jedna odvážnejšia možnosť a to aj tak ísť, ale nie v plánovaný týždeň, ale o týždeň skôr, kedy by si to nikto nevšimol, ale zároveň by som riskovala, ak by sa predsa len čosi stalo. Možnosťou bolo tzv. študijné voľno v podobe „akademického týždňa“, ktoré bolo isté na sto percent. Zasadla domáca porada a padlo rozhodnutie, že ideme. Prebookovanie novej letenky, na nový zvolený termín stál viac ako nová letenka, tak som sa definitívne musela rozlúčiť s viac ako 300 eurami a booknuť novú letenku. Cena letenky sa nevracala nakoľko nízkonákladové spoločnosti nerefundujú, iba v prípade, ak by let zrušili oni z nejakých objektívnych príčin. Takže ďalšia vec, ktorú som sa naučila. Ak by som mala pripoistenie k cestovnému poisteniu týkajúcu sa zrušenia letu z mojej strany, tiež by to šlo. Keďže nelietam cez rok desaťkrát tak sa mi neoplatí takéto cestovné poistenie. Keďže sa mi kvôli tomu poprehadzovali dátumy, už mi nesedelo ani ubytovanie. Výber ubytovania som zvolila prostredníctvom aplikácie Airbnb, kde cena za ubytovania bola nižšia ako na Bookingu. Tak teda prečo neušetriť, ak sa dá. Nebála som sa a všetko som si vedela vykomunikovať a neriešila som. Odlet bol z Budapešti, takže som si v pohodlí domova ešte kúpila parkovanie na jeden týždeň. Ak si ho kúpite skôr a online vyjde vás to lacnejšie. Takže o auto na letisku bolo postarané a ešte som si deň pred odletom kúpila batožinu so sebou do 10 kg, keďže v cene letenky sme mali len ruksaky. Nevedela som, že každým dňom sa cena za batožinu navyšuje. Tá moja ma vyšla na 90 eur tam aj späť. Nabudúce budem vedieť, že treba čím skôr, ale ak by sa mi nezmenili dátumy, tak by som nemala takéto výdavky. Keď sme už konečne sedeli v lietadle bolo to skvelé a zároveň som sa cítila výnimočne, že si idem užívať akademický týždeň priamo do Dubaja.

                           

Prílet sme mali do Abu Dhabi, ale ubytovanie som mala rezervované v Dubaji. Cesta z letiska do Dubaja trvá cca hodinu a pár minút. Cesty sú poväčšine rovné. Na letisku k Vám hneď prídu vodiči a ponúkajú Vám odvoz. Treba sa dať pozor na niektorých, lebo nie sú oficiálne taxikármi. Predtým než som odletela, som veľa čítala. Takže toto som vedela a vedela som aj to, že sa tam vieme za lacný peniaz odviesť autobusom. Kým som prišla na to, akým a kedy a kde kúpiť lístky, prešla asi hodina od príletu. Keď sme vyšli vonku, dostali sme poriadnu teplú facku. Treba si dávať pozor, kde kúpite vodu. Voda sa pije len v balených plastových fľašiach, inde je nepitná, len úžitková. Pár krokov na letisku ďalej k východu a cena vody sa diametrálne odlišovala. Naspäť k ceste do Dubaja. Treba ešte spomenúť, že sme mali časový posun dopredu cca o tri hodiny. Kúpili sme si lístky do Dubaja, ktoré nás v prepočte vyšli na 19 eur na osobu, pričom taxikár by zobral 40 eur na osobu. Konečne sme tam, vysadil nás na akejsi zastávke a čo teraz? Ďalšou chybou bolo, že som si zapla svoje dáta, tam mi to sťahovalo z karty za dáta jedna radosť. Došli sme na metro, tam som si mala kúpiť ich predplatený balík a využívať ich dáta. No to budem vedieť nabudúce. Google maps to istili a my sme sa tak dostali na miesto ubytovania po dlhšej prechádzke v Dubaji. Užívali sme si krásne teplo a vysvietené mesto. Prvé ubytovanie, kde som s prenajímateľom komunikovala prostredníctvom apky WhatsUp a v podstate väčšina z nich takto funguje, sme sa dostali na izbu, kde sme si ju otvorili prostredníctvom samoobslužného systému na kód, takže úplne jednoducho. Jediné, čo sme museli urobiť pri každom ubytovaní, bolo len ohlásiť sa, dať pasy k nahliadnutiu a napísať svoje telefónne číslo a nikto sa o Vás nestaral a ubytovali sme sa. Cez Airbnb to nie je klasické ubytovanie ako v hoteli alebo v penziónoch. Častokrát sú to bytové jednotky a máte tam zdieľanú kuchyňu a kúpeľňu s WC. To nám nerobilo problém, lebo sme v podstate potrebovali len niekde prespať. Prvú noc sme si veru užili. Boli sme ubytovaní v oblasti Dubai Marina, kde je mnoho výškových budov a v podstate rušné centrum. Prvú noc sme si užili nočnou prechádzkou. Najprv sme si museli zvykať na časový posun. Keďže som nemala konkrétny plán, čo budeme robiť, vytvárala som si ho postupne deň vopred a takto zisťovala čo a ako.

                                                                                   

Náš druhý deň sme sa vybrali rovno na „Palmu“. Áno ten ostrov v tvare palmy, kde je hotel Atlantis, jeden z najdrahších hotelov na svete a miesto, kde je najväčší aquapark na svete. Samozrejme obliekla som si rovno plavky, veď sa budeme určite kúpať. Na začiatku som zhodnotila, že nemusíme ísť metrom, veď sa môžeme prejsť. Podľa mapy to nebolo až tak ďaleko. Až postupom času som musela prísť na to, že je lepšie sa niekam odviesť, ako kráčať. Ale to som už raz ja, nedám si povedať. Konečne sme dorazili na stanicu, odkiaľ išiel vlak až ku Atlantisu. Dorazili sme tam niečo pred obedom. Ja v nádeji, že sa bude kúpať, no vstup na pláž sme nenašli. Totiž boli súkromné. Vybrali sme sa teda pred hotel Atlantis, úplne na koniec resp. začiatok palmového ostrova. Bola som očarená, lebo ešte len pár dňami som si pozerala obrázky Dubaja a teraz na jednom z miest v Dubaji stojím aj ja. Túlali sme sa tam chvíľku, lebo vonku bolo veru horúco, tak sme sa odhodlali vojsť do vnútra hotela, aby sme zistili, čo všetko tam je. Jedlo, obchody, akvárium… Zaujalo nás však akvárium, kde sme sa mohli ísť potápať. Mali viacero rôznych vstupov až po potápanie sa medzi žralokmi a šnorchlovanie. Rozhodli sme sa, že využijeme to, keď sme už tam. No kým sme si dali pauzu na jedlo, voľný časový vstup už bol booknuty. Takže nám to nevyšlo. Celkom som bola aj sklamaná, lebo som sa neokúpala a stále sme len chodili. Cestou späť vlakom sme predsa len vystúpili na inej zastávke, kde sme našli mini pláž. Samozrejme, museli sme doplatiť cenu za to, že sme vystúpili na inej zastávke, ako sme mali kúpené. Totiž iba tam na Palmu sa kupuje iný lístok. Normálne, ak sa cestuje Dubajom metrom tak sa dá kúpiť celodenný lístok na všetky trasy za cca 6,50 eur, čo bolo výhodné a aj sme to využívali, lebo jednosmerný lístok sa neoplácal. Takže vystúpili sme na The Pointe, kde sme si užili západ slnka pri pohľade na hotel Atlantis. Postupne sa všetko ponorilo do svetiel a začalo to ožívať. Prešli sme sa po promenáde, ktorú lemovali reštaurácie a bary. Bol tam ruch. S Vladkom sme si užili fakt kávu, za ktorú sme zaplatili okolo 20 eur a to sme si vraveli, že káva nemôže byť drahá. Preto sme sa čudovali, lebo málokedy a málokde sme videli ceny za ponúkaný tovar. To sa týkalo hlave cien v potravinách. Obchody s kadejakými názvami supermarket a podobne tam si búchali ceny, aké chceli. Jedine v označených obchodoch ako Carrefour boli ceny dané a vedeli sme presne koľko budeme platiť. Ceny sa líšili všade, čo obchod to iná cena. Miestami sme sa báli, aká suma nám vyskočí pri obyčajnej vode, ktorá je tam v podstate lacná.

                         

 

                                                             

Takže kúpanie v tento deň sa zdalo, že sa nepodarí. Nevedela som sa dočkať, kedy skočím do vody. No k tomu ešte bola dlhšia cesta. Kým sme sa dostali na ubytovanie, samozrejme sme si dali po celom dni ešte prechádzku, namiesto toho, aby sme si vzali taxík, ktoré naozaj boli cenovo výhodné, ale na to sme prišli až pred koncom. Nevadí. Užívali sme si prázdne chodníky, lebo tam veru nikto pešo nechodil. Vladkovi som liezla na nervy, ale stále bol ku mne ironicky láskavý. Čas sme mali ešte dobrý, spať sa nám nechcelo, veď ten časový posun. Prechádzkou sme došli k prístavu v Dubaji odkiaľ sme videli krásne osvetlené ruské koleso. Tam ma to lákalo. Vladko ma vypočul, šli sme na ubytko, prezliekli sa a ja naozaj s tým, že sa idem kúpať, sme sa vybrali na ďalšiu nočnú prechádzku. Podarilo sa, dostali sme na JBR – lokalita, kde sú hotely, reštaurácie a rušnejší život, turisti a hlavne pláž. Dostala som sa tam, niektoré úseky popri hoteloch boli strážené a na každom rohu boli SBSkári. No a čo, vyzliekla som sa a šup ho do vody. Bolo to super, voda najlepšia, v akej som sa doteraz kúpala. Som spokojná a deň sme úspešne mohli ukončiť.

                                           

Musela som riešiť ďalšie miesto na ubytovanie a volila som podľa toho, čo sme chceli ešte vidieť. Na našom zozname bola Burj Khalifa, Dubai Frame a chceli sme navštíviť aj povestný zlatý trh. Zvolila som opäť cez Airbnb ubytovanie v Bussiness štvrti, aby sme to mali blízko na tieto miesta. Celkom mi to odhadom aj vyšlo. V metre na stanici sme vystúpili na zastávke Burj Khalifa, ktorého podchod resp. cesta k Dubai Mall /obchodné centrum/ malo viac ako jeden kilometer, kde sme sa dostali rovno dovnútra nákupného centra. Dubai Mall ma akosi nijak špeciálne neohúrilo. Centrum ako každé  iné, len na to, že bolo väčšie. Pre mňa nuda. Chcela som vidieť tú najvyššiu stavbu na svete – Burj Khalifu. Vyšli sme von a keď sme sa s Vladkom od zeme až po vrch pozreli hore, chvíľu nám to trvalo. Nesmeli chýbať selfíčka a fotečky. Okolie bolo pekné, lenže my sme sa chceli dostať dozadu k fontánam. Tak sme sa teda vybrali hľadať tú správnu cestu. Prešli sme pár ulicami, aby sme obišli tie kolosy budov, bolo nám riadne horúco. Medzi budovami to bolo peklo. Nakoniec sme sa ocitli za Dubai Mall, kde boli fontány, keby sme toho boli vedeli, nemuseli sme ísť po horúčave, ale našli by sme cestu cez obchodné centrum, lenže to sme my. Stále chodíme inými cestičkami. Ok, teda naše pokochanie sa najvyššou budovou sveta skončilo. Povedali sme si, uhm ok dobre a môžeme ísť. Večer sme sa na toto miesto už nevrátili, hoci nám bolo odporúčané. Vraj je tam pekná spievajúca fontána a všetko pekne osvetlené. To nás nelákalo. Ďalšou zastávkou, bol zlatý trh. To sme sa len rýchlo išli prezliecť na ubytko a išli sme. S hladom sme bojovali najviac večer. Zase na metro, aby sme sa pokochali zlatom. No lenže ja som zase improvizovala a jedna zastávka sa mi páčila viac, znela viac tak zlato a aj sa volala že Gold Souq no a to bola chyba. Vystúpili sme v takej divnej štvrti, ktorá bola zafarbená zvláštnym koloritom. Z mešity bolo počuť spevy typické pre arabské krajiny, všade bolo množstvo divných ľudí. Videli sme len autobusy, ktoré privážali a odvážali pracujúcu triedu. Všade bolo plno ľudí a pôsobilo to chaoticky a špinavo. Nemali sme teda dobrý pocit, otočili sa a šli preč. Tá druhá zastávka bola tá správna, ale celkovo ten trh, to nebolo nič pre nás. Doterní predajcovia s handrami, chcú na tebe zarobiť, veď len poď sa pozrieť a potom ťa nechcú pustiť z obchodu. Nekúpili sme si veru nič a čo sa zlata týka, tak som tiež nenašla, čo som hľadala. Za mňa sklamanie, ak by som tam ešte mala ísť, tak si radšej zvolím kvalitnú večeru. Po večernej prechádzke s magnetkami prichádzame na ubytko. Nebolo to ružové. Nespala som celú noc, bojovali sme s hlukom v hoteli, na čo si oni chybu nechceli pripustiť, že vraj to nie je hluk a že sa nikto nesťažoval, pričom bolo evidentné, že hluk. Nemohla som tam ostať ešte dve noci, najradšej by som odtiaľ odišla hneď, no tak som cez noc riešila reklamáciu cez Airbnb. Bola som odhodlaná, že mi peniaze vrátia. Trvalo mi to možno aj skoro tri hodiny, kým som sa dohodla. Ráno som bola rada, že sme mohli odtiaľ odísť. Narýchlo som čosi bookla a bolo to pri pláži a verila som, že bude už len dobré. Stalo sa tak.

                                                                                                                                         THE DUBAI FRAME

Ubytovanie tiché, útulné a dve minúty od pláže. Dočkali sme sa. Len sme hodili veci do izby a šli na pláž. Konečne som bola spokojná. Nič mi nechýbalo, len už som pomaly v hlave plánovala ďalší výlet. Nemohla som obísť Dubai Frame. To ma zaujalo najviac a bola som rada, že sme tam boli. Sú to miesta, ktoré ti stačí vidieť len raz. Klasická turistická atrakcia, no pre mňa bola dokonalá. Jednoducho ako rámček, do ktorého si vložíme fotku. Zlatý, decentný a elegantný. Nevadila mi ani tá kopa ľudí, čo čakala na to, aby sa dostala dovnútra, aby sa vyviezla výťahom hore, a aby sa prešla po presklenej podlahe a videla, čo je dole. Vladko bol na konci rád, že už som sa vypozerala na tú stavbu a mohli sme ísť preč na druhú vyhliadku. Keďže sme sa rozhodli, že na Burj Khalifu nepôjdeme, zvolila som inú alternatívu – Sky view observatory.

SKY VIEW OBSERVATORY

Bola to budova, z ktorej sme videli Burj Khalifu a tiež sme sa mohli pozrieť dolu cez presklenú podlahu a navyše k tomu som nám kúpila lístok nielen na vstup, ale sme sa mohli spustiť jedno poschodie dolu na šmykľavom koberci s výhľadom na Khalifu. Cenovo to bolo prijateľné a vyšlo nás vstupné na cca 20 eur, čo bolo oproti vstupnému na Burj Khalifu aj skoro o polovicu lacnejšie. Konečne sme pozreli a navštívili všetko, čo som chcela, okrem pláže s názvom Kite Beach, kde poblízku je známy hotel Burj al Arab /v tvare plachetnice/. Konečne by sme už aj mohli oddychovať, tak sme sa nezabudli vyvaliť na JBR beach blízko nášho ubytovania. Keďže po dlhšom nič nerobení prichádza večer, ktorý je pre nami, dostala som tip od vrátnika v budove, kde by sme mohli ísť – Global Village. Všetko som si hneď pozrela, zistila vstupné, ako sa tam dostať, potom to odprezentovať Vladkovi a čakať, čo povie. Dostala som zelenú a šli sme sa tam pozrieť. Bol to predposledný večer v Dubaji. Na toto miesto sme sa dostali jedine taxíkom. Najrýchlejšia preprava a ako sa vraví, že taxíky v Dubaji sú cenovo prijateľné, tak to bolo veru pravda. Global Village – mesto v meste, plné svetielok, kolotočov, obchodov z takmer celého sveta, rôzne druhy jedál, zábava, vystúpenia, nočný život. Jeden svet na jednom mieste. Prechádzaš sa a zvolíš si, kde sa práve chceš ocitnúť. Egypt? Vstúpiš doň a pohltí ťa ich kultúra a umenie. Pakistan, Omán, Jemén, Amerika, Kórea, Čína, Rusko, Afrika, Turecko, Sýria /mimochodom tam ma ani len nepustili, nebola som vhodne oblečená/. Miesto vhodné na to, ak chceš zabiť čas a nakúpiť si zopár spomienkových mini vecičiek z rôznych krajín. Máme pred sebou posledný deň, ktorý sme strávili na pláži doobedu aj poobede. Večer sme sa prechádzali na pláži a užívali sme si teplé počasie a scenériu vysvietených hotelov a budov okolo nás.

GLOBAL VILLAGE

 

Ráno sme sa prebudili opäť do rušného dňa. Máme tu deň odletu a musíme sa dostať z Dubaja do Abu Dhabi. Tak hľadáme autobusovú stanicu, kde sme prvýkrát prišli, kupujeme lístok na letisko Abu Dhabi a ideme. Z letiska si berieme taxi a keďže sme v Abu Dhabi tak si predsa nenecháme ujsť Grand mosque /tá biela veľká mešita/. Vstupné je zdarma, ale keby som bola vedela, čo všetko treba k tomu, tak sa znova radšej pôjdem najesť. Najprv sa treba zaregistrovať, to som nepochopila, ale dobre a to zas na iný koniec, kde bol vstup. Potom ma dvakrát poslali, keď už som stála v rade, že nemôžem ísť, lebo som nevhodne oblečená, že potrebujem Abayu /typický ženský moslimský odev/. No nekúp to, tak ako som nechcela, tak už som v tom oblečená a mohli sme ísť zase dlhým podchodom až tam k tej bielej mešite vykladanej samým mramorom. Opäť raz miesto, kde mi stačilo ísť len raz. Aj tak tam boli miesta, na ktoré sa nedalo ísť, miesta, kde sa nedalo fotiť, všade boli ochrankári a napomínali ľudí. Takže sme si opäť dali čiarku a mohli čakať na naše lietadlo domov. Stihli sme sa pohádať, to by sme neboli my.

                                                                                                                                  

Predtým než sme odchádzali z domu som Vladkovi vravela. Túto krajinu buď budeme milovať alebo nenávidieť. Ja som spokojná s počasím, kde mi bola zime jedine v obchodoch, kde mali studenú klímu, voda bola úžasná, alkohol mi tam vôbec nechýbal ani sme ho nevyhľadávali, jemný piesok, videla som, čo som chcela a vrátila by som sa znova, ale už len na pláž a na západ alebo východ slnka. Čo sa týka prírody, nie je čo pozerať, čo sa týka architektúry, dá sa čosi vidieť, čo sa týka nákupov, neviem posúdiť, čo sa týka jedla, je cenovo prijateľné, nočný život neviem posúdiť. Ale aj napriek tomu, že som šla po svojom, všetko som si sama zorganizovala a prispôsobila, som spokojná aj celkovými nákladmi, aj napriek tomu, že som o prvú letenku prišla. Išla by som znova, sama a všetko podľa seba. Chce to len obetovať viac času na vyhľadávanie, porovnávanie a hlavne čítanie recenzií, čo sa ubytovaní týka. Najviac však na čom musím popracovať je to, aby som vedela viac oddychovať a neponáhľať sa.