S Vladkom sme ešte vychytili mimo turistickú sezónu a rozhodli sme sa pre rýchly výlet do Kremnice na Skalku, nakoľko toto miesto bolo napísané v mojom zozname miest, ktoré by som chcela navštíviť. Vyrazili sme skoro ráno, veď ako inak, keďže za všetkým na Slovensku si musíme my z východu privstať, no ale človek si zvykne. Jediná nevýhoda našej polohy, najbližšie snáď máme Slovenský raj, no takých 2,5 hodiny cesty autom.
O ferrate Skalka som si čítala, prezerala obrázky a uchvátil ma najdlhší visutý most, ktorý zdolať bolo mojim cieľom. Na miesto sme dorazili pred obedom, nebol tam ruch, len krásne svietilo slnko. Počasie sme vychytali ako na objednávku. Hneď pri parkovisku je požičovňa ferratovej výstroje. Nemuseli sme sa dopredu objednávať, lebo ľudia tam ešte neboli v hojnom počte, ale počas sezóny je potrebné si výstroj /ak nemáš vlastnú/ rezervovať. Môžeš mať výstroj na 4 hodiny /10 €/ alebo na celý deň /15€/ a treba zložiť kauciu v hotovosti 50€ za výstroj, ktorá sa pri vrátení nepoškodeného setu vráti.
Mali sme dve možnosti výberu, doľava alebo doprava. Môžeš si vybrať Ferrata Skalka alebo Via ferratový svet. My sme zvolili miesto, kde bol visutý most. Po približne 20 minútach sme sa dostali na miesto s informačnou tabuľou, kde sme našli rozdelenie ferrát aj s obtiažnosťou. Značenie bolo trošku mätúce a nevedeli sme, kde reálne začať. Najskôr sa nám podarilo nájsť vyhliadkové miesto tzv. Titanic, kde sme si užili nádherné výhľady. Most sme najprv našli, ale z opačnej strany. Pri všetkých ferratách si treba dávať pozor, aby ste neboli v protismere. Takže našli sme ho z opačnej strany, kde som predýchala tú dĺžku a hĺbku som nechcela riešiť. Dôležité bolo splniť cieľ cesty a to prejsť po moste a prežiť. Konečne sme našli správnu cestu, kde sa začínali vlastne všetky ferraty. Most je pred nami a vyzerá zaujímavo.
Pre tých, ktorý nemajú problém s výškami, žiadny problém. Pre mňa rešpekt na prvom mieste. S výškami sa postupne učím pracovať, nakoľko mám už za sebou jeden nepekný zážitok, kedy som škaredo padla z výšky. Takže cesta na ferratu Skalka bola mojím očistcom, kedy som bojovala so všetkými svojimi démonmi v hlave. Samozrejme pred cestou samotnou je potrebné si spraviť aj fotku však? Prvé kroky po moste. Čím ďalej som bola od Vladka, tým to bolo divnejšie. Most bol labilný aj pevný zároveň. Výhľady asi boli pekné. Preto asi, lebo ja osobne som ich nevnímala sústredila som sa na každý jeden krok, ktorý urobím vpred. V polovici mosta to bolo divné, nebolo cesty späť. Bola som nesvoja, ale v hlave som sa videla na druhom konci a v bezpečí. Pomaly krok za krokom. Ku koncu trošku zafúkalo a most sa poriadne hýbal. Bolo to zvláštne a jediná vec, ktorú som chcela je byť už na niečom pevnom. Zážitok ok, ale pocit byť pevnými nohami na zemi na nezaplatenie. Nabudúce určite repete, len treba vychytať dobré počasie, lebo neodporúča sa ísť po moste, ak príliš fúka a prší.
Prvú výzvu máme za sebou a ideme na ďalšiu. Podľa značiek sme sa vybrali na tzv. Zostupovku, kde sme sa dostali na miesto, kde sme si mohli vybrať ferratu, akú sme chceli. Ešte k tej zostupovke, dala mi zabrať, hoci obtiažnosťou nebola ťažká. S mojimi krátkymi nohami som mala čo robiť, aby som dočiahla na stupačky. Trošku som si ponadávala a bola som z toho mierne rozladená. Vybrali sme sa na ferratu s miernou obtiažnosťou a teda cieľ bol Trubačova veža. Nevedeli sme kam a ako, len sme vybrali tú „najľahšiu“ cestu. Šla som teda prvá a Vladko bol za mnou, ak by dačo, ale to bolo jedno, lebo tak či onak som si musela poradiť sama. Stupačky boli ďaleko, nadávala som na to, nevedela som sa adaptovať. Všetko mi prišlo také zložité a obtiažne, hoci to bola podľa obtiažnosti easy cesta. Dostali sme sa miesto také úzke, kde som mala veru problém aj ja. S ruksakom sa tam nedalo prejsť a museli sme si ho len podať. A potom to začalo, miesto, kde som nevedela, čo mám robiť. Stupačky tam neboli, len železné lano a ja krátka som hútala, čo budem robiť a to sme už boli vo výške, ktorú som nechcela ani len vidieť. Čo som podcenila, boli topánky, v ktorých som sa necítila isto a to mi vôbec nepridávalo na sebaistote. Už mi tiekli slzy, nadávala som a frustrovalo ma to, že sa už touto cestou nevrátim a ešte treba ísť hore a hore. Nakoniec sme vyliezli skalu zaistení len o lanko bez stupačiek.
So slzami a strachom v očiach som dosiahla cieľ cesty. Sme na mieste Trubačova veža, kde je naozaj nádherný výhľad. Chvíľu som sa cítila v bezpečí a bola som aj rada, že to mám za sebou, no to najhoršie pre mňa ešte len prišlo. Prejsť kúsok po jednom natiahnutom lanku na druhú stranu, kde bol koniec ferraty. Pre mňa v tú chvíľu nemysliteľné, nemožné dosiahnuť cieľ. Myseľ sa mi vrátila k môjmu zážitku z pádu. Nevedela som, dýchať, bála som sa tmy podo mnou, že tam zomriem, že ak sa šmyknem, tak sa zbláznim. Strach bol neskutočne silný, ale to lanko nebolo dlhé, len moja myseľ ho urobila neskutočne dlhým. Musela som sa pohnúť, nakoľko na vrchol už vyšli aj iní ľudia a nechceš brzdiť premávku. Nevedela som ovládnuť svoje emócie, celé telo bolo v jednom kŕči, kričala som zo strachu a nebola schopná vnímať nič iné, ako len to, že to je môj koniec. Celá dolina ma počula, pri poslednom výkriku som povedala, nikdy viac už takýto cirkus nechcem zažiť. Nedovolím svojej hlave robiť mi takúto hanbu. S odstupom času viem, že to bolo potrebné. Zabila som aj tých posledných démonov, ktorý mi vkladali do hlavy pochybnosti a to, že sa bojím výšok. Nebojím, len mám rešpekt a viem, že ak by som šla nabudúce, tak si to užijem.
Po tomto zážitku sa ďalšia trasa nekonala. Vrátili sme sa naspäť, nabrať sily a najedli sme sa. Po krátkom oddychu sme sa rozhodli, že si výstroj ešte predsa len necháme a pôjdeme sa pozrieť do Via ferratového sveta, kde boli ďalšie ferraty a omnoho náročnejšie, usudzujem asi len na pohľad. Nešli sme už, dochádzala nám energia, lebo sme vstávali o tretej ráno a aj sila v rukách už nebola to, čo na začiatku, tak sme šli na vyhliadkovú vežu, kde sme si užili nádherné výhľady.
Navštívili sme Kremnicu, prešli sa centrom mestečka a po ceste na ubytovanie sme sa zastavili ešte v strede Európy – Kremnické bane /geografický stred Európy/. Pekné a milé miesto, kde sme našli aj európsky prameň, z ktorého sme sa napili a našli zaujímavý odkaz.
Druhý deň nášho výletu sme vyrazili do Gaderskej doliny, kde sme sa vybrali navštíviť hrad Blatnica, z ktorého boli taktiež nádherné výhľady a cítili sme sa úžasne, lebo tam nikto nebol. Fakt sme ešte stihli vyraziť mimo sezónu a užiť si prírodu v tichu. Cieľom bolo dostať sa k Čertovej bráne. Vyzeralo to jednoducho, ale nachodili sme sa ako „blbci“. Ale nevadí, mohli sme si na konci dňa pripísať cca 18 kilometroch nachodených, my sme boli spokojní.
ČERTOVA BRÁNA
Za jazdy sme bookli ubytovanie tak ako noc predtým. Nič sme dopredu nemali naplánované a tak sa mi to páči. Miesto ubytovania sme volili podľa cieľa nasledujúcej cesty a teda sme sa rozhodovali medzi ferratou v Martine alebo ferratou Dve veže. Nakoniec sme zvolili Dve veže a ubytovanie v dedinke Liptovská osada, odkiaľ sme si šli ráno zapožičať opäť výstroj a cca po 7 kilometroch sme boli na mieste. K ferratám sme sa dostali za 20 minút chôdze prevažne do kopca. Na mieste s informačnou tabuľou sme sa rozhodli ako a ktorú si vyberieme.
Zase som zvolila z môjho pohľadu najľahšiu s označením B, ktorá sa neskôr prehúpla do úrovne C. Dve skaly pred nami, ľudí na pohodu, nič preplnené, dalo sa pekne kráčať. Začiatok začal spokojne až do chvíle, kedy zase vidím natiahnuté lanko predo mnou a treba ho prejsť, aby som pokračovala ďalej. Vladko bol za mnou a teda je všetko na mne. Chcela som skončiť, no povedala som si, že po včerajšku sa nevzdám a skúsim to a budem si veriť. Podarilo sa, no celé moje vnútro bojovalo a potom som si povedala, že ak ešte nejaký takýto most, tak to bude už len lepšie a lepšie. Po chvíľke sme sa dostali na miesto, kde boli aj dobre umiestnené stupačky a všetko sme zvládali na pohodu. Výška bola v pohode, teda ja som nevedela odhadnúť ako vysoko sme, ale radšej som na to nemyslela, len na to ako už budeme hore.
A potom to prišlo. Miesto, kde sme sa zasekli. Žiadna stupačka len skala a lanko. Nevedela som dočiahnuť na lanko nado mnou. Asi takých do 30 centimetrov mi chýbalo. Nevedela som sa ani prepnúť. Bola som nalepená na skale a cítila som, že tak dlho nevydržím, lebo už aj pravá noha sa mi každú chvíľu povolí. Podo mnou Vladko, takže ak sa šmyknem ja, letí aj on. Bolo ticho, nevedeli sme ako ďalej. Jediná vec, čo som vedela je, že ak teraz niečo neurobíme, končíme. Tak som pozrela na lanko nad sebou a ľavou rukou som sa chcela na neho natiahnuť, tesne som ho minula, tak sme pozbierali spoločné sily a Vladko ma ešte akoby vydvihol a ja som sa už jemne prstami chytila a už som sa vytiahla a liezla som ako blázon preč z toho miesta a uvoľnila priestor Vladkovi, aby prišiel aj on. Veľmi sme sa vysilili. Nebezpečenstvo bolo až príliš nebezpečne pri nás. Po tomto sa Vladko rozhodol, že už nikam nelezieme. Na vrchole opäť úžasný výhľad, no bezpečnejšie bolo na zemi.
Chcela som skúsiť ešte jednu, ale na to mi Vladko povedal, nech idem sama a že sa stretneme a polezieme hore spolu. Tiež to bola jednoduchšia cesta, len ešte do tretice som si vyskúšala prejsť natiahnutým lankom, ale tentokrát už sama. Ešte stále som bola veľmi veľmi opatrná, ale dalo sa to zvládnuť už bez menšieho stresu. Touto poslednou ferratou na druhú skalu sme náš trip ukončili a nešli riskovať na ďalšie pravdepodobne ťažšie trasy, po divokom zážitku.
Dáme tomu šancu niekedy nabudúce. Osobne sa rada vrátim na Skalku, sú tam fakt trasy, ktoré stoja za to ich vyskúšať, isto preveria vašu psychiku, silu a v konečnom dôsledku je to úžasná forma psychohygieny. Človek tam nemyslí na problémy všedných dní. Je krásne si užívať život… tak ho nepremárnime myslením na to, čo sme mohli spraviť inak. Just enjoy… ak sa ti naskytne príležitosť, chyť sa jej a precíť ten prítomný okamih.
Jenny
