Spartan Race Extreme Endurance

H3X Slovakia – 10.8.2019

…. začínam troma bodkami. Bodkami, ktoré začínajú smerom do neznáma. Do neznáma za cieľom. Cieľ nie je špeciálne ani úplne kontrétne definovaný. V mysli znamená, len ostať stále zdravá a dostať sa v bezpečí domov. To bol môj cieľ. V bezpečí sa z búrky dostať domov.

H3X a celkovo Endurance kapitola v rámci Spartana ma lákala od začiatku, kedy som ju začala vnímať. Hovorila som si, že raz to dám. Raz aj ja na krku budem hrdo nosiť a ukazovať Spartan retiazku s Warrior Ethos. Raz…

Definitívne a bezpodmienečne bolo ísť na HH v roku 2020. No čas, okolnosti a príležitosti to posunuli o rok vpred. Ďakujem za túto možnosť…neskutočne ako sa dá. Bola som súčasťou niečoho iného, iného ako v mojom reálnom svete, niečoho, čo si človek povie, že tak to už musím byť aký silný, aby som toto zvládol???? Môj subjektívny pohľad na vec.

Vedela som iba to, že je H3X je výnimočné v tom, že sa táto udalosť konala v 6 ďalších krajinách po celom svete a že účastníci približne v rovnaký čas prekonávali totožné úlohy. Najviac som sa obávala samej seba! Svojej sily a zároveň slabosti. Keď som sa pozerala do zrkadla každý deň pred týmto podujatím snažila som sa uveriť v samú seba. V svoju vieru a silu. Som schopná ja Jana so 42 kg zvládnuť niečo také? Odpoveď neprišla. Mala som v podstate týždeň, aby som sa ako tak pripravila. Týždeň predtým som mala Trifecta Weekend v Rumunsku a nebolo ani času sa nejako extra pripravovať. Akurát, čo som sa stotožnila s Gear List a hlavne s 15 kg extra záťažou pre ženy do vaku som dúfala, že sa to dá zvládnuť. Absolvovala som len dve vychádzky s 15 kg záťažou v ruksaku. Len dve, aby som si navykla na tú ťarchu. Málo času a veľa otáznikov.

Je piatok večer 9.8.2019. Vyrážame. No cestou sa však musíme zastaviť aj v shope, aby som si doplnila povinnú výbavu. Tak nakupujem posledné kusy chemických svetielok a 15 m paracordu. Celou cestou som mala otázniky nad mojím ruksakom, či to vydrží, keďže už po druhej prechádzke, podotýkam len prechádzke sa mi začalo na ňom párať pútko. Zvažovala som aj kúpu nového, ale odolala som. Nechala som už všetko tak ako to je. Pripravená som bola na 4 hodiny, čomu zodpovedalo aj oblečenie a aj snacky a voda. Samozrejme táto H3X v sebe zahŕňala aj úroveň HH12 a HH24. Podstata spočívala v tom, že ak dokončíš jeden level a rozhodneš sa ísť  ďalej a nedokončíš ho, nemáš nič!

Okolo 23:00 sme sa dostavili na miesto. Prezliekam sa, pripravujem čelovku a balím ešte potrebné veci do vaku. A samozrejme stíhame aj urobiť účes po tme. Je 24:00. Nastavený mám budík na 0:45, lebo zraz som je presne o 1:00 ráno. Podarilo sa mi na tú chvíľu zadriemať. Budík ma nenormálne vystrašil, vedela, že čas je nezvratný. Rýchlo idem na prírodné WC a beriem vak a s malou dušičkou kráčam, tam kde aj ostatní. Zimu ani nevnímam, keď stojím v rade na registráciu a odovzdanie reverzu. Pripravená som na HH4. Vidím ako ľudia usilovne plnia mechy /povinnú výbavu totiž tvorili aj tri vrecia s určeným rozmerom/. Po registrácii stojím v rade na naplnenie mechov a stretávam sa naživo s Nelou. Príjemný pocit, keď dovtedy sa vnímame len online cez Instagram. Vrecia sme nestihli naplniť a už sa ozýva, aby sme spravili dve línie. Som nervózna, neviem, čo robiť, čo očakávať. A tak len stojím ako vystrašená malá veverička. Ani neviem ako a už začínala malinká búrka. Najprv kontrola povinnej výbavy, ktorej položky sme dvíhali po častiach nad hlavu. Samozrejme prvý bol ruksak. Ci boha, ale je ťažký a ani neviem ako som ho dvihla. Postupne sme vyberali všetko. Potom ako sme si to všetko aj v pohode odložili nastalo to, že opäť von všetko ale na čas. Potom opäť dnu na čas a tak asi dvakrát dookola. Šok prvý za mnou. Ale o to veľmi poučný, teda aspoň pre mňa. Pri prvou ukladaní som rozumom ani nepohla, ale potom to už šlo. Bože, veď to musím všetko dať dnu, veď bez povinnej výbavy nemôžem pokračovať. To som si predsa nemohla dovoliť, aby som teraz zlyhala. Nádych výdych…. prvykrát som vak ani nezapla, druhykrát už som aj, ale len do polovice, ale na posledný krát to vyšlo, všetko s prehľadom, vedela som, všetko kde mám uložené. A ideme burpees s vakom. Pohode. Aj kliky boli v pohode. Aj ten plank aj to behanie a aj všetko až kým sme si nezačali dávať drevá na nohy a lepiť to ducktapom. Bola som na konci radu v našom tíme. Bola som tím 2. Čelovka na hlave svieti, ale ty si daj cez oči čelenku, aby si nič nevidel. Na chrbte máš vak s 19 kg celkovo, na nohách nepohodlné drevá /ktoré boli aj tak celkom v pohode na to všetko, čo bolo potom/, oči zakryté, na chrbte sandbag /jeho váhu už ani neviem, ale myslím, že som nosila samú seba/ a pritom posledná v rade s jednou rukou na sandbagu a druhú zachytenú o vak predchádzajúceho člena tímu. Kráčame hore-dole, drievka pekne vydávajú zvuk, ale začínam dýchať čoraz rýchlejšie a divnejšie. Stres so zatvorených očí a z tej záťaže na krku a chrbte? Neviem už. …ale keď sa odpojím, tak čo potom? Pekný záhul na skorú rannú hodinu. A to nás čakala voda. Nezvládam a padám aká som celá do vody aj s vakom a sandbagom. Nakoniec mi pomohli a môžeme ísť ďalej. Celá premočená od hlavy až po päty. Zažili sme aj srandu s tenisovými loptičkami a spoločné tímové úlohy. A prešli 4 hodiny. Spokojná som, ešte mám aj energiu a idem domov.

No domov som nešla. Kľúčový moment. /pre info bola som registrovaná oficiálne na HH24, ale ja som chcela len HH4/ rozdelení v radoch podľa úrovne sa nás pýtali, či pokračujeme ďalej. Kto nie, nech vystúpi z radu aj so sandbagom. Ja som vystúpila. Krypteia sa ma pýta, aký mám dôvod. Dôvod č. 1 mám roztrhaný ruksak /áno bola roztrhaná látka, ale ešte držal/, dôvod č. 2 boleli ma články prstov, lebo pri poslednej disciplíne, keď sme si navzájom podávali naše vaky mi jeden pánsky spadol rovno na tie prsty až som hviezdičky videla/pánsky ruksak min. 20 kg/.  Povedala, že to nie je dôvod, sú to výhovorky! A mala pravdu. Cúvla som späť a to bol moment, kedy som pokračovala na HH12. Pozrela som na Vladka a len sme spoločne vypočítali, že dokedy to bude trvať? Do 14:00… povedal, že to dám. OK. A sme tam, kde už sme neplánovali byť. Ja celá mokrá a nepripravená.

Je niečo po šiestej hodine rannej. Žiadny komfort sa nekoná. Žiadna káva, žiadny odvoz domov. Pár minút oddychu a ideme na to. Úľavou bolo na chvíľu že sme si z vaku mohli vybrať závažie. Skáčeme jumping jacks na rozohriatie.  Idem do toho, tak ako budem vedieť a cítiť to. Prvou úlohou na časový limit bolo vyniesť sandbag po zjazdovke hore. Neskutočné muky. Krk strašne cítim, ale kráčam ako viem. Nerozmýšľam na ničím, len byť hore. Veľmi pomaly som šla…. veľmi. Vidím prvých ľudí, čo schádzajú dole, ale akosi mi nejde do hlavy prečo WTF majú dva sandbagy? Keď som vyšla hore pochopila som. Druhý berieš po ceste a tu nech počítam ako počítam, toto bolo nad moje sily. Tak vymýšľam spôsoby ako obidva dostať dole a to tiež v časovom limite. Ťahám ich po zemi. Nejde to tak, ako by som si predstavovala, terén je totálne nemožný! Uvažuj! Použila som paracord a uviazala si ich, že ich budem ťahať. Jeden sa roztrhal. Bolo to o ničom, nešlo to dobre. Nakoniec mi prišiel kolega vypomôcť a spoločne sa to podarilo. Ďakujem.

Nestíham sa ani napiť vody a už kdesi kráčame. Na miesto, kde nám zavelili, že máte dve hodiny na to, aby ste urobili 25 kôl po určenej trase. Kľúčový moment. Psychika v riti …. 25 rovnaký kôl a potom posledných 5 so sandbagom. Predtým ale urob burpee úplne v bahne, prejdi vodou, bež, bež do kopca, daj si čiarku, zbehni z kopca, prejdi mostom, prejdi popri sanitke a opäť urob burpee a tak dookola… za dve hodiny! Po prvej hodine som mala tuším len 8,9 kôl. No nič, keď musíš, tak chceš, tak ideš. Po úsekoch, po ktorých som kráčala rýchlou chôdzou som premenila na môj mini beh a podarilo sa mi nakoniec 22. Čiže som si vyskúšala aj dve so sandbagom. Čas uplynul a zase nestíham ani poriadne zjesť banán ani sa napiť. Kráčame ďalej! Tu dostávam inštrukciu, že si mám vziať nový sandbag, že moje vrecia sú totálne na sračku rozbité. Máš na to dve minúty. Rýchlo vyberám flapjack z ruksaku a bežím po ten piesok! Tu mi padá tyčinka, celá od neviem čoho, ale keď musíš, tak aj tak chutí dobre aj od boh vie čoho. Vrátim sa naspäť na lúku aj s vakom. Nestíham veru nič a tu inštrukcie, že daj si vak na brucho a sandbag na nohy, alebo boh vie kde ti pasuje a kráčaj crab walk hore kopcom. Cieľ je v nedohľadne. Dovtedy, kým neuvidíme niekoho zo staff. Mozog nestíha registrovať  /aspoň môj/, čo ho čaká a jednoducho sa púšťam do úlohy, na ktorú máme tiež časový limit tri hodiny. Teda do konca HH12. Púšťam sa šmýkajúco nohy po zemi. Ide to len chvíľu, kým si nezderiem zadok. Neuvedomila som si to, až do chvíle, kým neprišlo pálenie, ktoré som cítila už každým pohybom, lebo som všade mala aj piesok, keďže sa mi rozthol sandbag a všetko som mala na tele pod tričkom, všade. Zmena taktiky. Ideme kraba. Ale nedalo sa to tak, akoby som chcela. Je to ťažké, namáhavé, teplota stúpa, nemám čiapku. Ale hovorím si pomalými krokmi si stále bližšie a bližšie. Postupne ma obehli všetci. No predtým ale som sa tuším s troma obiehajúcimi chalanmi, do doby, kým sme sa držali pri sebe trošku porozprávali, takže človek to ani tak nevnímal, čo robí a kde je. Ubiehalo to rýchlejšie. Kľúčový moment. Ostala som posledná. Predo mnou nikto, len vysoká tráva a cieľ v nedohľadne. Chvíľu počujem ešte hlasy chalanov nado mnou, ale potom už nič. Som tam len ja a ja. Ja a moje naozajstné ja. Ja Jana len so svojimi myšlienkami a pocitmi. Jana, ktorá ani na chvíľu neuvažovala, že to vzdá. Jana, ktorá chcela výjsť hore na kopec crab walkom s tým ruksakom a blbým sandbagom. Raz som zanadávala. Len raz. Potom vyšli slzy. Nebola to slabosť, ale vôľa. Vôľa výjsť hore. Slnko, málo vody / šetrila som si, lebo som nevedela, ako dlho ešte/, cieľ nevidím. V hlave máš len výjsť hore. Tu som sa prekonala a zabojovala ešte. Bolo to neskutočne dlhé. Vedela som, že už máme veľmi málo času, ale išla som ďalej hoci som aj možno myslela, že nestihnem, ale hlava to nechcela prijať. Ale ja som bola aj tak šťastná, že som to vyšla hore. Hore som sa konečne postavila, dala sandbag na chrbát, podali mi banán a musli tyčinku a hrdo kráčam k memory testu. Dostávam sa na značku, od ktorej opäť nastáva crab walk smerom dole, ale princíp ten istý a s tým, že po ceste dole sa mám učiť memory test. Tuším 5 viet po anglicky. Nobody is born a warrior! Prvá, ktorú si ihneď pamätám. Ostatné mi nejdú do hlavy. Šúcham sa dole v ústach memory test, na bruchu vak a sandbag už ťahám. Zrazu sa predo mnou zjaví Staff a oznamuje mi, „musím ti oznámiť, že Ty nie si finisherka“. Neregistrujem. Učím sa ešte vety a ťahám sandbag dole. Potom to dockvaklo. Skláňam dole hlavu a v duchu si vravím, už je koniec, dobre pôjdem domov. Vstávam zo zeme a za mnou ďalší traja, ktorí nestihli. Kolega mi berie sandbag a schádzame dole. Plačem. Neviem zastaviť slzy. Ale nebolo to preto, že nie som finisher, ale preto, že je koniec. Že som zvládla, to čo som ani v pláne nemala. Zvládla som HH4, ktoré ale nemám, lebo nemám ani HH12. Beriem naspäť sandbag, vykladám si ho hore a kráčam dole. Je to môj sandbag a znesiem ho ešte. Prichádzame dole, vidíme úspešných finisherov. Nebyť môjho kolegu, keby sa neozval, že si zaslúžim byť finisher, išla by som domov. Domov. /teraz keď toto píšem, je krásny pocit to len napísať, lebo mám domov, mám niečo, mám istotu, doma mám všetko, lásku, podporu…/ Krypteia po chvíli povedala, že budeš HH12 finisher, ak budem pokračovať na HH24. Ja som kývla hlavou, že nie a povedala som, že nemám nič, ani jedlo proste nič. Žeby výhovorka??? Neviem. Bol tam aj Vladko, ale ten mi povedal, že dobre som išla. Zrazu sa ozvalo počítanie od 10 do 0  a mala som sa rozhodnúť. Pri čísle 6 som povedala, že idem. Túto možnosť dostali aj ostatní traja, ktorí nestihli limit. Neverím, veď mala som ísť domov. Vladko ma podporil, ani na chvíľu nezapochyboval, neodhováral ma. Bola som to ja, čo som sa rozhodla. Ale bol to už krok do neznáma. Teraz som už nevyzerala ako vystrašená veverička, ale ako uplakaná a utrápená veverička. Na chvíľu ma prebral k životu hamburger, ktorý mi doniesol Vladko v domnienke, že pôjdeme domov.

Krátka pauza na oddych a ideme. Začíname burpees. Presúvame sa k stagu. Vyzúvame si topánky a ponožky. Vravím si ok. Trochu oddychu asi bude. Slnko ešte stále neskutočne pálilo. Bolo čosi po 14 tej hodine tuším. Ten asfalt bol taký horúci, že až, ale užívala som si pocit bez botasiek až som tú páľavu pod nohami nevnímala. Učili sme sa 4 pózy z jógy. Poučný moment a trošku na odreagovanie. Potom sme si mali dať na oči šatky a robiť to takto. To už bolo náročnejšie na stabilitu a celkovo som každú minútu navyše vnímala ako zázrak. No oddych netrval dlho. Mali sme bežať po vyznačenej trase. Zaostávam, som posledná. Nakoniec sme išli ako tím, dlho nám to trvalo, najhorší bol vodný úsek, nohy ma nepočúvali, pery vyschnuté, smäd sa hlásil a vadilo mi už všetko. Terén vo vode, ktorým sa ani rýchlo nedalo ísť, ale zato celkom fajn /s odstupom času/, že som si to vyskúšala, lebo za normálnych okolností, by som nešla. Trvá nám to dlho. Kým sme dorazili, nakričali na nás, že sme šli príliš dlho. Cítila som, že spomaľujem tím. Ďalšia úloha, opäť to isté kolo, ale na čas. Rozdiel nastáva v tom, že každý ide sám za seba. Už viem. Opäť som posledná. Jediný sa za mnou obzrel chalan z tímu a ostal som mnou aj napriek tomu, že som mu vravela, aby ma nechal tak. Nech za nimi beží, že mu beží čas, nech neriskuje kvôli mojej pomalosti. Vedela som, že končím. Nevedela som ako dvíhať nohy. Najhoršie na tom bolo, že v jednej chvíli sa mi pred očami zjavili tváre mojich detí, kedy som sa rozplakala. Domov…ísť domov. Ale chcela som už to kolo dokončiť, aj kvôli kolegovi z tímu, keď už pri mne ostal. Spoločne sme prekonali vodu, pomáhal mi ako sa dalo. Ďakujem mu veľmi. Keď sme prišli k stagu, nik tam nebol. Išla som do nášho stanu, kde taktiež nikto nebol. Vravím mu, že nech ide za nimi, nech uteká. Ja už nepôjdem. Nepôjdem kvôli tímu, aby som ich nebrzdila. Ešte raz sa ma spýtal, či idem a povedala som, že tak to bude najlepšie, takto to cítim. Boli na kopci. Bojovníci!!! Dotrepala som sa k autu, už neplačem, viem, že pôjdem domov. Pozrela som na kopec, kde ostatní ešte bojovali a v duchu som si vravela, mala som ostať? No odpoveď neprišla. Zjavne som urobila v daný moment najlepšie rozhodnutie. Môj boj trval 14,5 hodiny. Predtým než som sa ráno postavila na pomyselný štart verila som, že budem mať aj v ten istý deň pamiatku na krku. No nemala som nič. Mala som len uplakané oči, zodretý zadok a chrbát som si necítila. Večer som bola doma. V hlave zmiešané pocity, prečo? Prečo sa mi to nepodarilo? Cítila som krivdu. Ale to je už preč. Ďakujem za túto príležitosť, za to, že som si mohla uvedomiť iné dôležité veci vo svojom živote, tešiť sa z maličkostí a nič nebrať ako samozrejmosť, viac ďakovať, prosiť a ospravedlňovať sa, ak spravím chybu. Viac bojovať, veriť si. Viac prejavovať lásku, radosť, smiech. Možno nie som finisher H3X 2019, ale som o to viac silnejšia, plná nových skúsenosti, mala som možnosť stretnúť úžasne silné ženy, s ktorými dúfam sa uvidíme aj nabudúce, viem na čo treba stavať do budúcna, kde sú silné ale aj slabé stránky. Je to zatiaľ neznáma cesta, ale o to viac ma to láka a verím, že nabudúce sa mi to podarí.

Nie stále nám veci výjdu, tak ako očakávame. Nie stále máme pred sebou dokonalú cestu. Nie stále sa môžeme tešiť na cieľ. Ale má to nejaký dôvod. Je len na nás ako to vezmeme. Buď sa necháme odradiť, alebo pouvažujeme, kde sú medzery a opäť sa pustíme do dlhej cesty a začneme odznova.

„Verte svojim cieľom, konajte s rozvahou, počúvajte dobré rady a prijímajte kritiku a vykročte na cestu“. @jennyspartan