Zasa som mala možnosť zažiť úžasne pekné chvíle a nové dobrodružstvá cez víkend v Litovli. Okrem toho, že víkend sa mi začal už v piatok a to rovno štvorhodinovým HH, ma čakal v sobotu aj nočný sprint a v podstate som brala všetko, čo sa ponúkalo cez víkend. Ako zvyčajne, očakávala som, čo sa ocitne na gear liste /na zozname špeciálnej výbavy/. Tentokrát to vyzeralo nevinne – jeden kilogram hladkej múky, čierny odpadkový sáčok, kávová lyžička a miska s maximálnym objemom do dvoch litrov a dve prázdne dvojlitrové plastové fľaše. Nebol vôbec problém si takúto výbavu zaobstarať. Ako to už u mňa chodí, aj napriek tomu, že nejdem na tento druh eventu prvýkrát, stále pociťujem miernu nervozitu. Človek nevie nikdy presne do čoho ide, čo bude robiť a aké to bude náročné. Ostáva mu len jeho fantázia a predstavivosť, čo asi sa bude diať. Na miesto podujatia prichádzam v časovej rezerve. Slnko pekne a silno svietilo a bolo vidno už pár účastníkov ako sedia na zemi a v tichosti čakajú. Nakoniec som to nepredlžovala a šla sa zaradiť k svojmu tímu. Čakali sme, kým všetci prídu a chvíľku sme využili aj na zoznámenie sa s tými, ktorých som nepoznala. Bolo to milé. Na úvod sme si klasicky zopakovali Warrior Ethos a dostala som možnosť si ho taktiež zakričať. Aspoň som si overila v praxi, že som ho nezabudla.

Nasleduje krátke uvítanie a predstavenie sa našich vedúcich a potom už začíname rovno z mosta do prosta. Prv než začneme, tak ma vedúca krypteia vymenila z tímu B do tímu A s jednou dievčinou. Nevedela som prečo a neskúmala som to, lebo radšej je lepšie sa nič nepýtať. Kontrolujeme si povinnú výbavu, vybaľujeme a zabaľujeme do našich vakov až dovtedy, kým sa netrafíme do určeného času.  Dostávame bod za to, že máme všetko, čo je pre dnešok potrebné. Nasleduje rozcvička v podobe jumping jacks s miskou, brušákov s miskou, spoločných angličákov a v podstate sa testujeme spolu ako tím. Či vieme mať jedno spoločné tempo, či sa navzájom počúvame a vnímame, či sa vieme ostatným prispôsobiť a komunikovať v rámci skupiny.

Nasledujú dve rýchle individuálne úlohy. Ako stále, tak aj teraz som žasla nad kreativitou týchto úloh. Vyber si čierny odpadkový sáčok, vysyp naň svoje kilo múky, vezmi lyžičku do ruky a do druhej jednu prázdnu dvojlitrovú fľašu, daj sa do polohy planku a v čo najkratšom čase sa snaž naplniť fľašu múkou za pomoci kávovej lyžičky. Prvých desať dostalo bod. Nebola som medzi nimi, hoci ako každý som sa snažila, čo najrýchlejšie dostať múku do fľaše. Nasleduje hneď ďalšia úloha s podobným princípom, len za použitia novej prázdnej fľaše a misky. Misku sme naplnili vodou v polohe drepu sme mali robiť opäť ten istý úkon a to v čo najkratšom čase dostať pomocou kávovej lyžičky vodu do fľaše. Ani túto úlohu som nestihla. Prišla som tak o druhý bod a vedela som, že mi to bude chýbať na konci. Ostávala však ešte jedna úloha a to odmerať akýmkoľvek spôsobom meter paracordu a priviazať ho o obe naplnené fľaše s vodou a múkou. Prvých desať získalo bod. Opäť som bola pomalá, ale odmerať sa mi túto dĺžku podarilo.

Ako sme toto dokončili, mali sme si zvoliť team lídra. Kým som sa sústredila na uloženie a upratanie si v rýchlosti svoj vak počujem, ako sa dohadujú o lídrovi a zaznelo moje meno. S návrhom sme ako tím súhlasili a tak som sa prvýkrát stala lídrom tímu A. čakali nás tímové úlohy a ja som nevedela, či to zvládnem, či budem dobrou vedúcou a ako to vlastne budem robiť. Našťastie sme boli zohratí ako tím a rešpektovali sme sa navzájom a žiadne problémy neboli a aj vďaka nim som si odniesla skvelý pocit z tohto hurikánu. Ani by mi nenapadlo, že tie dve fľaše upevnené paracordom budeme mať celý čas až do konca na sebe a okolo krku. To bolo na začiatok, aby sme si vyskúšali, aký je to pocit mať ich na takomto mieste, keď sme sa všetci mali pohybovať ako tím po štvornožkách do určitého bodu. Tu nastávali menšie nedostatky, lebo niektorí nemali dobre upevnený paracord okolo fliaš a rozmotávalo sa im to. Bod sme nezískali.

Nasleduje wellness po spartansky. Mali sme pred sebou tri veľké vykopané diery naplnené vodou, z ktorej samozrejme bolo kakao. Bola to individuálna úloha. Mali sme sa prebrodiť týmito troma časťami s fľašami okolo krku, ale aby to bolo zaujímavé, tak v pozícii kraba – dozadu. Robili sme to dokedy, nám nepovedali, že môžeme skončiť. Tak sme išli do vody, z vody a tak dookola a ešte aj dozadu, aby sme sa dostali ku kryptei, aby nám na dres dala čiarku. Keďže sme v rámci tejto úlohy spolupracovali všetci ako jeden veľký tím, dali nám bod všetkým. Túto časť som si naozaj užila. Nevadila mi voda, bola teplá, bolo to osviežujúce, len ten krk dostať zabrať, lebo paracord dosť ťahal. Hneď po ukončení tejto úlohy som si dala bufku na krk, aby som aspoň z časti zmiernila to ťahanie. Nemáme čas nazvyš, dostávame ďalšie povely, zoraďujeme sa podľa tímov, berieme si jeden odpadkový kôš a jednu paletu.

Kráčame za vlajkou, ale aby sme to nemali jednoduché, tak všetci opäť ako tím v polohe výpadov vpred s košom a s paletou. Snažíme sa o nejaké súdržné tempo a rozdeľujeme si úlohy, kto a kedy čo ponesie. Zobrala som kôš a trošku som si s ním pochodila vpredu. Kontrolujem tím, ako je na tom, či netreba spomaliť alebo naopak zrýchliť. Ak je čokoľvek, čakáme sa. Hlavne spolu komunikujeme. Dostali sme sa k vode. Takže všetko prenášame cez vodu na druhú stranu, kde opäť dostávame úlohy za úlohami. Každý mal z vody vyloviť desať kameňov, čo možno najlepšie vo veľkosti našich dlaní a čo možno také zaoblené bez ostrých hrán. Poukladali sme ich na paletu, rozpočítali, či nám sedí počet a rýchlo dostávame úlohu, čo najrýchlejšie z nich poskladať písmeno nášho tímu.

Následne dostávame výnimočnú príležitosť vyskúšať si sobotňajšiu trasu sandbagu. Na paletu ukladáme sandbagy podľa toho, kto je v tíme. Muži mužské, ženy ženské. Tuším mužský sandbag má približne 27 kg a ženský 18 kg. Neviem koľko dokopy sme mali naložené na tej palete. Bolo to neskutočne ťažké a trápili sme sa až do konca, kým sme prešli okruh. Ja som v podstate bola nepoužiteľná pri tejto úlohe, ale krypteia, ktorá má vždy hlavné slovo rozhodla, že mňa ponesú na palete. Spýtala sa, koľko vážim a bolo vyriešené. Zobrali sa dva mužské sandbagy a mňa naložili hore. Stále to bolo menej aj s tými dvoma fľašami, ale rovnako náročné. Necítila som sa vtedy vôbec príjemné, ja som nič nerobila a oni sa trápili s nosením. Doslova som trpela, keď ma niesli spolu s tými sandbagmi. No nejako sme to dobojovali. Prišli sme zase ako posledný, čo nevadilo, lebo ako tím sme si naozaj dobre rozumeli. Nasledovala ďalšia úloha, kde sme nabrali vodu do našich misiek, naložili ich na paletu a opäť sme šli po trase sandbagu. Úlohou bolo, naplniť odpadkový kôš vodou. Nevedeli sme, koľko kôl budeme chodiť a koľko vody je potrebné naplniť. Zvolnili sme si tempo a dbali sme hlavne na to, aby sme boli skoordinovaní, aby sa nám voda nevylievala z misiek. Takto sme prešli dve kolá, navzájom sme komunikovali, sledovali trať, upravovali sklon palety, ale zároveň to bola aspoň pre mňa krásna úloha, lebo sme sa príjemné všetci porozprávali, akoby sme sa poznali roky. Nakoniec, hoci sme zase prišli ako poslední, vyhrali sme ako tím, lebo sme naplnili najviac vody. Čiže sa nám naša taktika vyplatila. Úprimne sme sa tešili, smiali a objímali.

No čas sa kráti a my máme pred sebou ešte kus práce. Postupne začína byť šero a vraciame sa naspäť do festivalky k bahennej vode. Beriem všetko so sebou aj tie kamene z vody, dbáme na to, aby sme ich nevytratili z našich misiek, lebo ich budeme veru ešte potrebovať. Samozrejme, že som neprišla na to, ako by sa dali tieto kamene využiť, no hádanka sa čoskoro vyriešila. No predtým však si ešte kontrolujeme koľko má kto bodov. Na to, aby som úspešne mohla absolvovať tento HH som musela získať minimálne štyri body. Mala som len tri, no našťastie som nebola sama. Posledný bod som získala spolu s ostatnými pri poslednej výzve, ktorá spočívala vo výdrži v polohe vzpor. Celý tím to pochopil a dohodli sa, že oni pustia skôr a nechajú nás, aby sme ten bod získali. Tu sa prvýkrát ukázala súdržnosť tímu a starostlivosť o každého jedného člena na HH. Nejde len o to, že som ja súčasťou tímu A a on je súčasťou tímu B alebo C. Jeden veľký tím HH. Teraz to krásne ľudia pochopili a naša činnosť bola naozaj súdržná a dokázali sme naozaj veľa ako jeden veľký tím. Už bola tma a vedeli sme, že sme všetci finisheri, predsa však sme sa ešte raz museli namočiť do tej vody ako na začiatku, len s tým rozdielom, že kamene, ktoré sme si vylovili z vody, sme si pekne obaľovali v múke a našou úlohou bolo ich preniesť až na koniec, kde sme z nich mali vyskladať spartanskú helmu. Samozrejme logicky, nesmeli sa nám namočiť do vody. Úlohy sme si pekne rozdelili, niektorí obaľovali a ostatní sa brodili bahnom. Nakoniec sme všetci skončili aj tak vo vode pri vytvorenej spartanskej helme z kameňov obalených v múke. No koho by už len toto napadlo? A aby nebolo málo, tak sme sa ešte trikrát spoločne ponorili do tejto úžasnej vody. Osobne nemám rada ponáranie sa, ale toto bola príležitosť, ako opäť raz prekonať strach. Síce to bolo na mňa príliš rýchle, ale nebol čas na rozmyslenie. Sme jeden tím a ako jeden tím konáme. Sme v tom všetci rovnako a všetko sa dá zvládnuť. Nakoniec, ak by sme to mali opakovať ešte pár krát už by to bolo automatické. Vedela som, že dunk wall už by nemal byť taký stresujúci. Len sekundová záležitosť pod vodou a hneď som hore.

Ďakujem, že som sa mohla zúčastniť tohto podujatia, stretnúť tých správnych ľudí, byť súčasťou skvelého tímu, že som prekonala strach, že som mohla byť tím lídrom, že som skrátka mohla dokončiť svoj ôsmy Hurricane Heat 4 hours.

@jennyspartan