Spartan Trifecta Weekend Poland – Bialka Tatranska 8.8.2020 – 9.8.2020

Beast /1.časť/

Týždeň po Pezinku sme sa vybrali na víkend do Poľska, zabehať si, poopaľovať sa a dať si pizzu. Túto destináciu sme od nás mali celkom blízko, takže sme sa nestresovali veľmi skorým vstávaním. Dokonca sme zaspali, ale prišli ešte hodinu a pol pred štartom Beast. Konečne to bude reálny Trifecta Weekend nie len virtuálny. Mám skvelý tím, úlohy boli rozdelené, rýchlo sme sa zorientovali vo festivalke a tým, že sme mali ešte kúsok času, tak to bolo easy. Štartovala som o 10:55. Peklo sa už dialo. Pretekárom bolo umožnené vstúpiť do areálu festivalky cca 20 minút pred štartom. Bola som netrpezlivá, no akonáhle som prešla „kontrolou“ a bola som dnu, tak už to išlo klasicky u mňa. Ešte návšteva wc, kontrola výbavy camelbagu, brala som si teraz aj mobil, lebo veď žiadna voda nehrozila a boli sme dohodnutí, že si zavoláme, aby vedeli vo finishi, kedy ma majú očakávať. Slnko pálilo už pri rozcvičke. Štartujeme rovno do kopca. Vedela som, že čoskoro po vyšliapaní do kopca ma čaká prekážka Hurdles, s ktorou statočne bojujem. V štartovej vlne nás bolo 30 pretekárov, rýchlo som zhodnotila situáciu a našla si niekoho predo mnou, aby ma prehodil. Kokos len chvíľku som na trati a voda z camelbagu sa míňa. Hovorím si, musím šetriť zatiaľ, veď na občerstvovačkách sa napijem, čo najviac. Prichádzam ku ballance a mojich prvých 30 môže začať. Ale nevadí, len pokoj aj tak sa vidím už v cieli. Ešte mi dievčatá hovorili dole pred štartom, že mami tak do troch hodín príď. Po prvých odskákaných 30 sme chvíľu v tieni. Trošku vodičky po potôčiku. Nasladuje Atlas Carry a Z Wall a hlavne občerstvovačka. Zatiaľ je všetko v poriadku, len už cítim, že tie kilometre ubiehajú na hodinke akosi pomaly. Prichádzam ku Twister, prichádzam do polovice a padám. Našťastie dobrý doskok. Burpees na kameňoch a rýchlo ideme do „tunela“, užívam si kalnú vodu, tieň a pár sekundové schladenie. Máme ďalšiu občerstvovačku a kopec pre nami. Je tuším 12:20. Začína ma bolieť hlava. Každým krokom je to horšie. Migréna teraz? Nie… no pijem vodu po malých dúškoch a po cca 3 km to je už ok. Som na kopci, slnko je šialené. Tak vytiahnem mobil, nejaká momentka z kopca a volám dole. Oznamujem, že som ešte len na 8 km, ale tu dostávam oznam, že teraz nie, lebo Karolínka má rozcvičku. Tak rýchlo skladám telefón a celý čas myslím na ňu. Memory test /8MK7VV/. Po dlhšom úseku sa dostávam rýchlejšou chôdzou na „čistinku“, kde je olympus. Išlo mi to celkom fajn, len som sa nechala vyviesť z koncentrácie /Poliak do mňa čosi hučal a zrazu bác!/. Vidím prekážku Bender, už pri burpees rozmýšľam, že kto mi pomôže. Je to vysoko. Stačí ma len zodvihnúť a ja už sa prichytím a vytiahnem. Plná šťastia, že sa mi podarilo idem ďalej. Tuším je zase nejaký ten kopec. Trať je dynamická to už teraz viem a páči sa mi. Prichádzam k novej prekážke Beater, ktorú som dala na jednotku. Bola to paráda. Neviem na akom som kilometri, len veľmi pomaly to plynie. Slnko ma uberá o energiu. Viem, že sa ešte naskáčem. Veď tu máme oštep a slack line, ale dôležité je, že sa človek pokúsi, dá do toho najviac ako najlepšie vie, a aj keď sa to nevydarí, neprestáva veriť, že raz to výjde, ale dovtedy musí urobiť burpees. Po slack line som vyšťavená. Dúfam, že už nebude kopec, ale bol. Prvýkrát pri Beast viem, že nevládzem. Necítila som sa dobre, ale stále stretnem nejakých úžasných ľudí, ktorí ma nakopnú a stihneme sa aj porozprávať. Plno prekážok je ešte predo mnou. Už som si len v hlave priala dať lano a monkey bar, aby som zbytočne neskákala. Aj sa tak stalo. A plná novej energie zbieham dole, potom hore už ani neviem, lebo energia raz je a potom zase vyfučí. Hlavou mi prebiehajú rôzne myšlienky. Kde sa stala chyba?, netrénovala som málo?, prečo robím také chyby?, prečo nespolupracuje hlava s telom?, mám ísť vôbec na ultra?, mám ja vôbec natrénované????

Cca na 16 km si robím na kopci odpočinok. Musím a chcem. Volám dole, že som na 16 km a že asi ešte hodinu mi bude trvať, kým prídem, ale som unavená. Ešte selfie, zjem tyčinku, inšpirujem sa krajinou a idem ďalej, nech nestuhnem. Opäť nová prekážka tyrolean travers – natiahnuté lano, len ho prejsť na druhú stranu a zazvoniť. Ťahám sa rukami, preplietam nohami, som krátka a preto to dlho trvá, najväčšia chyba bola pozrieť sa, koľko ešte chýba na dotiahnutie zvončeka. Bola som za polovicou, plačem, nechcem to už robiť, zvonček nezazvoní. Padám. Padám a ostávam na zemi bez pohybu. Nemôžem, trasiem sa, je mi zima, zatmelo sa mi pred očami. Nechápem, čo sa so mnou robí. Mám slzy na krajíčku, ale plakať nechcem a už vôbec nie preto, že som to nedala, ale dojalo ma, ako môžem ešte v sebe nájsť tú energiu a ísť ďalej. Aj cez zaslzené oči sa smejem a poctivo si počítam burpees a trasiem sa. Usmejem sa na dobrovoľníčku ona zasa na mňa a pokračujem. Tu som už chcela skončiť. Naozaj takéto myšlienky mi prúdili hlavou, ale len na okamih. Strácala som orientáciu, skoro som si pomýlila trasu, keď tu vtom ma pretekári napomenuli…. „be careful“. Hlava mi zbystrila a cítila som už atmosféru festivalky a cieľa. No len ešte silová prekážka LogFlip. Tu ma podporili dobrovoľníci a hovorili, že to dám, tak som ich počúvla a z posledných alebo predposledných síl som to dala. Výkriky bolo počuť. Pred sebou ešte tri prekážky. Hercules Hoist, Multi Ring a A cargo net. Hercules z posledných síl a s podporou dobrovoľníkov som taktiež dala. Nebola som schopná sa ani postaviť, išla som štvornožky nech uvoľním miesto, ale vstávam a idem sa pokúsiť na Multi Ring. Nevyšlo mi to, šmykla som sa hneď na druhom kruhu. Posledných 30 burpees na kameňoch. Bežím do cieľa, vidím Karolínku, dáva mi energiu a leziem na sieť. Pocity neskrývam, smejem sa a kričím YES, AROO… hore na sieti sa cítim super, užívam si to, zliezam dole a hoci vo finishi nie je oheň, ja ho pomyselne preskočím. Spínam ruky a ďakujem, dostávam medailu do ruky a dávam jej nežný bozk a som na seba hrdá, že som to nevzdala. Pre mňa toto bol najťažší pretek zo všetkých, istým spôsobom skúška, aj napriek bolesti, vyčerpaniu, som nestratila úsmev na tvári a bola som vďačná za každý ďalší krok dopredu, ktoré urobili moje nohy.

@jennyspartan

6080 Comments